dotyk lásky

t w e n t y - t h r e e

Stačili tri dni. Na také veľké rozhodnutie to bolo menej ako čakala. Tri dni a jej padol kameň zo srdca. Tri dni a dali jej odpoveď. Svojich rodičov nikdy neuctievala viac.

Bola streda. Vedela to len podľa kalendára, cez prázdniny nepoznala presný dátum. Ale stredu si zapamätala. Po dlhom čakaní k nej rodičia prišli do izby. Bolo to podivné a neobvyklé, očividne i pre jej otca, ktorý sa neustále obzeral. V Mabelinej izbe nebol celé roky.

„Všetko sme zvážili," povedali, „a odhlásili sme ťa z internátu. Tie peniaze môžeš minúť na prenájom."

Od tej chvíle sedí na starom otáčacom kresle, s plecom opretým o Saino a tváre im osvetľuje žiara z monitora. Viečka jej už oťaželi, no očí drží statočne otvorené. Nemôže zaspať, zatiaľ nenašli ani jeden byt.

Dave bol u nej ráno. A skoro nato i odišiel. Pohádali sa. Bola to ich prvá väčšia hádka a Mabe dúfala, že i posledná. Nahneval sa, pretože verí, že vzťah na diaľku nemá cenu. A Mabe nechcela myslieť na to, že sa budú musieť nakoniec rozísť. Odďaľovala ten moment, tú chvíľu, keď bude viesť s Davidom posledný rozhovor pred odchodom. Chcela byť s ním čo najviac, čo najdlhšie, no Dave kypel hnevom.

„Čo nechápeš, že to nebude fungovať?" kričal.

„Ja mám pocit, že ty nechceš, aby to fungovalo! Mohlo to byť aj horšie, Dave. Mohla som odísť do Texasu alebo Kalifornie. New York je len sedem hodín cesty."

„Len? Mabel, mám otca, čo umiera a ty budeš každý deň študovať. Nemyslím, že si jeden z nás nájde čas na sedem hodín cesty."

„Prečo musíš byť taký negatívny?! Prečo mám pocit, že nechceš, aby sme boli spolu?"

„To nie je pravda, ty to vieš."

Ráno sa zobudila náhle. Akoby jej myseľ začala odrazu pracovať. Ruku mala prevesenú cez okraj postele a za chrbtom počula tiché Sailorino odfukovanie. Bolo skoro ráno, keď zaspali, no aspoň si našli nové ubytovanie na okraji mesta.

Teraz na hodinách svietilo čosi pred jedenástou. Nemala žiaden neprijatý hovor ani správu od Davida, tak ako dúfala. Aj dnešok zrejme medzi nimi prebehne v tichosti.

No neprekážalo jej to. Bola unavená z neustáleho strachu, že príde o Davida, pretože všetko k tomu smerovalo. Atmosféra medzi nimi už nebola taká uvoľnená, už sa nemohli rozprávať o čomkoľvek.

Posadila sa a špičky sa jej dotkli studenej podlahy. Opatrne vykĺzla von z izby do tichej kuchyne. Rodičia už odišli do práce a jej sa nechcelo robiť si raňajky. Vzala si mikinu a sadla s von na terasu. Posledné dni neustále pršalo. Po dlhom suchu dážď prichádzal ako záchrana, ako očista.

Dlho tam sedela. Prsty na nohách ju studenili, ale nechcela ísť dnu. Chcela ešte potichu sedieť a premýšľať. O týždeň nastupuje do novej školy. Doteraz si pamätá nervozitu pred prvým dňom na strednej. Lenže teraz ju už nepociťovala. Univerzita je iná, slobodnejšia.

Nevšimla si, kedy sa dvere otvorili. Sailor si uvedomila, až keď si k nej prisadla. Vzala si od nej deku a zabalila do nej svoje premrznuté nohy.

„Greg ma zobudil," začala, „chce ísť dnes von. Chceš ísť s nami?"

„Nie, nechcem vám kaziť zábavu."

„Ale prosím ťa!" vyprskla.

„Choďte sami."

„Dobre."

„Ako Greg reagoval? Súhlasí s tým, aby si odišla so mnou?"

„No... narušilo to naše plány, no neprotestoval. Povedal, že je to moja voľba a že ma bude chodiť navštevovať. Povedal, že to nič nemení."

„Aspoňže to. Dave sa nahneval. Teda nie hneď. Neviem či čakal, že tu ostanem s ním, že zruším celú školu, len aby som tu s ním mohla zostať. Nechce mať vzťah na diaľku a nechce chodiť za mnou do New Yorku."

„Prečo?"

„Myslím, že sa bojí. Nechcem ho stratiť, no nič iné nám nezostáva. A naviac, v poslednej dobe má problémy ešte aj s otcom. Zhoršil sa mu stav."

„A možno sa ťa chce už zbaviť, aby skočil po druhej," zasmiala sa.

„Možno."

„Naozaj nechceš ísť s nami?"

„Nie. Zostanem doma a asi sa začnem baliť. Nechcem na nič zabudnúť."

„No, ja sa budem zrejme zas baliť na poslednú chvíľu, takže mi budeš musieť niečo požičať."

„S tým rátam."

Sai vstala a zmizla za vchodovými dverami. Aj Mabe ju o chvíľu nasledovala. Možno deň strávený osamote jej prospeje. Myslela si, že posledné dni bude tráviť s priateľmi, no tých akosi niet. Blaise nevidela roky. Len Sailor jej zostala. A Wayne? Ani nemala poňatia kde je. Lenže jeho by teraz privítala najviac. Možno bol mizerným frajerom, no priateľ to bol vynikajúci.

Hodila do seba rýchle raňajky a vybehla hore po schodoch. Sai už odišla a tak izba znova zívala prázdnotou. V dlani stisla mobil a vytočila to známe číslo.

„Áno? Stalo sa niečo?" ozval sa z druhého konca.

„Malo by sa niečo diať?"

„Len...keď mi voláš."

„Len som sa chcela rozlúčiť. O týždeň odchádzam do New Yorku, takže je nepravdepodobné, že sa niekedy najbližšej dobe uvidíme."

„Práve naopak, Mabe. je to veľmi pravdepodobné. Frying Pans dostali zmluvu na nahratie albumu a je to v Brooklyne. No i tak som rád, že si si na mňa spomenula."

„Gratulujem, Wayne! Prečo som to nevedela skôr?"

„Veď vieš, teraz sme sa moc nebavili."

„Jasné, prepáč. Som rada, že sa ti darí. Čo Ruby? Je s Joeom?"

„Áno, stále spolu chodia. Joe ide s nami aj na tour, ukázalo sa, že je vynikajúci manažér."

„Pozdravuj ich všetkých, dobre?"

„Chýbaš im, vieš o tom? Mali ťa radi."

„Teraz ma musia nenávidieť."

„Ani nie. Pochopili to. Sami mi povedali, že som sa správal otrasne a buď som zanedbával teba alebo kapelu, takže...teraz je to lepšie."

„To som rada."

„Aj ja."

„..."

„Maj sa, Wayne."

„Maj sa, Mabel. Boli to pekné štyri roky s tebou," zavesil.

Mabel si ľahla na posteľ. Bola unavená, no i šťastná. Rozhovor s Waynom bolo to, čo potrebovala.

Ani netušila, kedy zaspala. Zobudila sa až na pípajúcu správu. A prekvapenie z nej ju zobudilo ešte viac.

Dúfam, že sa vám časť páčila, i keď bola o niečo kratšia ako zvyčajne. No chcem, aby ste vedeli, že sa blížime ku koncu. Je to dosť cititeľné už z deja, no i tak...