dotyk lásky

f i v e

Na kovových hodinkách ukazovalo za desať osem a Mabe sa ponáhľala po kamennom chodníku. S večerom prišiel aj chlad, no ona ho pod rifľovým sakom necítila. O ôsmej sa má stretnúť s Waynom na námestí. Mala ešte desať minút čas, no nerada chodila neskoro.

Júnové slnko pomaly zapadalo, keď prišla do parku. Na zelenom trávniku stál Wayne. Na sebe mal i napriek horúčavám tmavé rifle a ležérne sa opieral o starú lipu. Prv, ako k nemu prišla, sa jej v mysli objavil obraz Davida. Už na prvý pohľad boli odlišní. Zatiaľ čo Waynove zvisnuté plecia nadobúdali dojem smutného chlapca, Davidova chôdza naznačovala mužnosť.

Mabel to Waynovi nemala za zlé. Za ten čas, čo boli spolu si zvykla na detaily, ktoré so sebou stále nosil.

Podišla pomaly k nemu a sladko sa naňho usmiala. Wayne si ju pritiahol bližšie a letmo ju pobozkal na pery. Chytila jeho teplú dlaň a preplietla si prsty. Myslela na jeho sľub, že zajtrajšok strávia celý spolu. Už dlho spoločne netrávili čas, pretože buď sa Mabe tvrdo učila na skúšky alebo mal Wayne kapelu.

Prešli kamennou ulicou až ku Coral Caffe. Nad sklenenými dverami vynikal tyrkysový nápis. Vonku boli rozložené stoly s bielymi obrusmi. Pri jednom z nich sedeli tri dievčatá zahĺbené do rozhovoru. Tu podávali najznámejšiu kávu v meste. A ako hovoril Mabelin otec: „Je to káva pre mládež. Dospelý tam nechodia..."

S Waynom vošli do kaviarne. Chlapec zamieril do rohu kaviarne ku ich typickému miestu. Podišiel ku kovovej stoličke a rukou ju odsunul. Mabel sa naňho usmiala a sadla si na ponúknuté miesto. Wayne sa usadil oproti a dlane si nenápadne utrel do nohavíc. Vždy znervóznel, keď bol v prítomnosti tohto dievčaťa. Mal ju rád ako nikoho predtým a nechcel, aby sa naňho hnevala. Z vrecka si vytiahol balíček cigariet a uprel spýtavý pohľad na Mabel. Vedel, že prikývne. Vždy mu dovolila fajčiť, no on sa jej vždy spýtal.

„Myslela si si, že my dvaja budeme spolu?" spýtal sa Wayne zaujato.

„Úprimne?" zasmiala sa. Spomenula si na chvíle, kedy sa pod jeho pohľadom v jedálni školy rozplývala. Na chvíle, kedy jej srdce jasalo, keď jej napísal... „možno niekedy som o tom snívala."

„Naozaj? Čo si o mne snívala?"

„Pff, to, čo je v mojej hlave, v mojej hlave aj zostane."

„Prečo som sa ti vlastne páčil?"

„Pre veľa vecí."

„Ako sú?"

„Bola som zbláznená do tvojich vlasov!" rukou si zakryla ústa a zachichotala sa.

„Do vlasov? A teraz nie si?"

„Nebolo to všetko len o tvojich vlasoch! Na tie som si dnes zvykla. Ale, preboha Wayne, bol si v kapele! Gitarista dokonca! Nerozprával si ako pako, na rozdiel od tvojich kamošov a na výtvarke si mi raz pochválil sošku z hliny..."

„Teda, vau, takto som o tom nerozmýšľal," znova sa zasmial šťavnatým smiechom.

Dym pomaly vo vzduchu tancoval a Wayne zabával Mabel svojimi vtipmi. Dopili už tretí pohár piva a na všetkom sa smiali.

„Už to bolo dlho, čo sme sa takto zabávali," zasmiala sa Mabe, „strašne sa teším na zajtra!" Rukami si uhladila vlasy a usmiala sa na chlapca oproti sebe.

„Eeeeh," Wayne si prstami požmolil oči.

„Čo?" zneistela.

„Čo sa týka toho zajtrajška... ja... chcel som ti to povedať skôr," vyjachtával zo seba, „zajtra máme koncert v Bostone a je to fakt veľká udalosť..."

A je to tu zas. Pomyslela si. Znova nastal ten moment, kedy Wayne uprednostňuje kamarátov a kapelu pred Mabe. Vedela, že sa jej nikdy nebude venovať 24 hodín denne a to od neho ani nechcela. Mala kamarátku, ktorá sa vďaka tomu, že trávila čas so svojím priateľom, nevedela ozvať. Vtedy sa Mabe na ňu veľmi nahnevala a sľúbila si, že ona taká nebude. Lenže teraz, keď boli s Waynom týždeň dopredu dohodnutí, ju to naozaj vytočilo.

Chvíľu sa naňho mlčky pozerala, ruky skryté pod stolíkom zovrela do pästí a vstala. Na plece si prehodila kabelku, do ruky vzala sako a zatiaľ, čo Wayne len vstával zo stoličky, ona už vychádzala z dverí.

Sandále jej klopkali na kamennom chodníku. S Waynom sa často nehádali, len vo veľmi výnimočných prípadoch. Vedela, že niektoré kamarátky jej to závideli, lenže ony nevedeli, že tým viac sú ich hádky bolestivejšie. A ona práve teraz nemala chuť ubližovať, nemala chuť byť znova zranenou. Už sa jej nechcelo dohovárať, že Wayne s ňou trávi príliš málo času a keď s ňou aj je, tak len pár minút.

„Mabe! Počkaj!" kričal za ňou. Ona však naďalej zaťato kráčala.

„Mabel! No tak..."

„Čo? Čo mi chceš viac povedať?" zastala a otočila sa tvárou k nemu.

„Je mi to ľúto!" rozhodil rukami.

„Čo ti je ľúto, Wayne? Že si ma nahneval alebo že zajtra nemôžeš byť so mnou?"

„Ja...je mi ľúto, že si kvôli tomu taká rozrušená. Iných priateľky podporujú. Chcel som ti navrhnúť, či by si tam s nami nechcela ísť, ale z tvojej reakcie asi už poznám odpoveď."

„Hah! Vraj podporujú! Vieš ako som ťa ja podporovala? Ako som prekusla každý jeden koncert a skúšku, ktorú si mal práve vtedy, keď sme mali niečo naplánované? Vieš koľko krát sme za posledné týždne boli spolu sami? Dvakrát! A to rátam i dnešok."

„Mne je to naozaj ľúto!"

„Tak si to strč volakam!" otočila sa na päte a kráčala domov. Wayne zostal stáť za ňou.

„Milujem ťa, Mabel!" zakričal.

„Tak mi zavolaj, keď budeš mať v hlave poriadok!" viac si ho nevšímala. Chcela byť, čo najskôr doma. Chcelo sa jej plakať, no nie od smútku, ale od hnevu. Vedela si predstaviť, aká je v tvári červená od hnevu.

Po pár minútach rozruch v jej hlave ustúpil. Už pociťovala len únavu a túžbu po osviežujúcej sprche. Modlila sa, aby tých pár blokov, čo bola od domu, mohla preletieť. Potichu rátala kroky, až keď nestála pri bránke bledého domu. V kuchyni sa ešte svietilo a na hornom poschodí bolo otvorené okno. Chcela vojsť dnu, lenže nemala chuť na zbytočné otázky. „Si doma nejako skoro, nie? Stalo sa niečo? Chceš sa o tom porozprávať? Spravil ti niečo? Máme volať políciu?

Poslednú otázku jej rodičia nikdy nevyriekli. Bola čisto z jej hlavy. Lenže vedela, že jej otec by bol schopný to urobiť.

Sadla si na vyhriate schody pred vstupom do domu. Lakťami sa oprela posledný schodík a hlboko sa nadýchla. Všade bola tma a jediné svetlo žiarilo z kuchynského okna. Hviezdy na oblohe sa krútili a blyšťali. Ticho padlo na celú ulicu, len sem-tam sa ozvalo kvílenie susedovho psa. Teraz, keď jej zlé myšlienky vyprchali z hlavy sa cítila šťastná.

„Nepotrebuješ spoločnosť?" ozval sa hlboký hlas. Mabel ihneď vytrhol zo svojich úvah. Otvorila oči a upriamila pohľad na Davida, ktorý stál na terase.

„Prečo nie?" usmiala sa.

˜ ˜ ˜ ˜

Pravdu povedať, v poslednej dobe som moc nepísala, no stále mám do zásoby dva-tri diely. Ale keďže sa chystám buduci týždeň existovať bez elektroniky (nepýtajte sa prečo), budem trochu pozadu. Ale časť určite pridám :)

A musím vám poďakovať, každému, kto to číta aj tomu, kto tieto kecy nakonci preskakuje, pretože som vôbec nečakala, že to bude mať tak veľa reads za tak krátky čas. Takže, veľká vďaka!

Dia