dotyk lásky

t e n

„Možno by som to mala dnes vynechať, necítim sa dobre," zamračila sa na pohľad v zrkadle a odvrátila pohľad.

„Ále, prosím ťa!" Sai ju chytila za plecia a nasmerovala späť pred zrkadlo, „budeš mať skvelú možnosť pozvať Davida von! Veď som ho pozvala len kvôli tebe a ty to vieš."

Mabel mlčala. Pred svojou priateľkou ešte nespomenula, že sa Wayne vrátil. Nechávala si to len pre seba, pretože ju nechcela rozčuľovať pred večierkom. Dobre poznala Sailorinu povahu. Pravdepodobne by jej tvár očervenala od hnevu a potom by začala nadávať, aký je Wayne úbožiak, že radšej ostal v Bostone, ako s Mabel. A tomu sa chcela vyhnúť. Rovnako ako celému rozhovoru o Waynovi.

„A kam to vôbec ideme?" spýtala sa Mabel so značným podráždením v hlase.

„Neviem presne. To nemám na starosti. Myslím, že je to jeden z tých suchých domov na brehu James River." Kývla rukou a ďalej si obzerala len Mabeliných šiat.

„Pekne. Ani neviem, kde strávim noc," brblala si pod nos Mabe.

„David má adresu. To on nás tam vezie," pozrela sa na svoju bledú tvár v zrkadle a nahlas vzdychla, „Greg si myslí, že ten večierok je riadna blbosť, takže...tam nejde."

„Možno má pravdu. A možno si to myslíš aj ty, ale stále si proti nemu. Rozprávali ste sa odvtedy vôbec? Mal o teba strach, nemusela si sa hneď hádať."

Sai chvíľu mlčala. V tvári stále biela, tak ako už pár posledných dní.

„Mali by sme už ísť," zahabkala, otočila sa a odišla.

Mabel si venovala posledný pohľad do zrkadla. Musela uznať, že vyzerala naozaj dobre. Na jednoduchých sivých šatách mala koženú bundičku a vlasy spletené do vrkoča. Okolo holého krku si prehodila červenú šatku, čo schmatla zo stolíku a nasledovala kamarátku.

Večer už úplne pokryl ulice a svetlo z lampy osvetľovalo bledý Pontiac. David stál opretý o dvere a rozprával sa so Sai. Obzrel sa, keď k nim prikráčala Mabe. Pohľad mu na nej ostal visieť a tvár sa mu skrivila od úsmevu.

„Môžeme ísť?" spýtala sa Mabe.

„Jasné, len dočkaj, než sa tie sojky v jeho hlave usadia," Sailor sa zachichotala a posadila sa na miesto spolujazdca.

„Ah... vyzeráš skvelo," vytrúsil zo seba nesmelo David. Ruky si znova skryl do vreciek riflí.

„Vďaka," usmiala sa naňho, „pôjdeme? Do Richmondu je to na dlho."

„Áno, jasné," prestal postávať na chodníku pred domom, obišiel auto a sadol si za volant. Mabe sa ušlo len miesto vzadu.

Na tmavých kožených sedačkách vynikali dotrhané diery. Na jazdcovej sedačke sa zboku tiahol roztrhnutú pás, urobený s nožíkom. Spod sedačky vykúkala ružová čipkovaná podprsenka. Dave mal pravdu, jeho brat si na zadných sedačkách musel užiť veľa zábavy. Pri tom pomyslení jej však prišlo zle, a tak sa skúšala sústrediť na iné veci.

Napríklad na samotného Davida. Dnes ho nedokáže pozvať von. Teraz, keď je Wayne doma, sa jednoducho nevie zbaviť pocitu, že ho sklamala. A pohľad do Daveových očí v spätnom zrkadle jej to ešte viac utvrdzoval. Lenže David vyzeral šťastný. Akoby vedel, že Sai chcela, aby ho pozvala von. Akoby sa len práve na to tešil. Akoby nevedel, že Wayne je doma. Lenže on to vedel. Včera večer ich videl spolu sedieť na terase. Sám by klamal, keby tvrdil, že nebol sklamaný.

Mabel chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že sa stratila vo svojich myšlienkach. Späť do reality ju vrátil až priam bolestivý vreskot z predných sedadiel. Sailor spievala.