Vianočná láska

Chytil ma za stehno

Vonku snažilo. Aké nezcvičajné, bol predsa decembra. Šiesteho decembra. V našom meste snežilo už od polovice novembra. To bolo na jednej strane super a na druhej strane otravné. Koľkokrát som meškala do školy lebo snežilo? Ani sa nepýtajte lebo to nespočítam. Sneh bol radosť, ale aj otrava. Každopádne v ruke som si držala vianočný punč. Popíjala som ho a rozmýšľala o Lukových slovách. Povedala som si, že hoc povedal čo povedal nebudem z toho robiť veľký ošiaľ, predsa veľmi dobre viem ako rád balí baby. Oli bol super chalan, ale bola s ním hrôzostrašná nuda. Už polhodinu sme sa vkuse rozprávali o červených pandách, bolelo ma z toho už asi všetko. Vravel mi ako červené pandy miluje, ako veľmi rozkošné sú a ako si jednu praje. Neviem z kade mu mám zohnať červenú pandu, pomyslela som si. Bola to hrozná nuda presne viem prečo sme sa prestali baviť. Oliver hoc mal sedemnásť jeho rozum sa zastavil niekde v trinástich. Žiadna téma primeraná nášmu veku len a len tie sprosté červené pandy a ešte nejaká kríza otcovej firmy či čo. Vraj vyrábajú nejaké vankúše. Tiež som si pokladala v hlave otázku ako mám tento jeho problém vyriešiť. Čo mám všetkým mojim známym kúpiť vankúše z jeho otca firmy. Tento chlapec je zlatý, milý, usmiaty, aj brutálne pekný, ale je hlúpy ako poleno. A to ma hrozne štve. Bola som rada, že sme tie trhy už obišli a mohla som ísť domov. Chcel ma odprevadiť, ale keby som ďalších dvadsať minút mala poslúchať jeho dokument o otcovej firme, červených pandách a o tom ako sa na Vianoce nešetrí elektrická energia šlo by ma poraziť. Vraj je úplne zbytočné mať rozžiarené všetky svetielka. Tak nech sa niekde strčí. Vianoce bez svietielok nie sú pravé Vianoce. Aj kvôli tomu som mu povedala nech ide domov, že to zvládnem aj sama. Odišiel. Pre mňa to znamenalo len jedno, čas na konečné ticho. Inak nie je ani skusení čo sa týka balenia báb. Nie žeby ja som o tom mala niečo hovoriť, nemám na to ani to najmenšie právo, ale nedal sa trikrát presviedčať. Keď som mu povedala nech sa vyparí, vyparil sa. Kráčala som si tmavým mestom domov. Vietor fúkal tak silno až mi vyštípal líca natoľko, že som ich mala červené ako taká Marfuša. Sneh chumelil ako nikdy predtým a na mňa brechal snáď každý pes za plotom. Bola som z toho celá vykoľajená. Vravím si už len jedna ulica keď v tom ma niekto tak silno zovrel až sa mi vypol mozog. Vypol sa mi úplne a vôbec som nerozmýšľala. Myslela som už len na to ako ma niekto znásilní, pobodá a ja zomriem na svätého Mikuláša.
,,Ty sa ani len nebrániš." ofučane povedal Luke. ,,Myslel som si, že sa aspoň metať začneš alebo mi kopneš do gulí, vylepíš mi facku a poškiebeš ma s nechtami. No ty nie stojíš a je ti jedno, že ťa možem zavraždiť."
,,Ty by si ma zavraždil?"
,,Nikdy!"usmial sa Luke. ,,Prečo ideš sama? Tomu tvojmu Olimu bola zima alebo čo?"
,, Prestaň! Poslala som ho domov."
,,Už si ho nevedela poslúchať čo? Je to dobrý chalan, ale je to úplný manták." Zdvihla som obočie:,,Manták?"
,,Manták." zopakoval Luke. ,,Chodil som s ním jeden rok na herecký krúžok jeho jedna úloha bolo zapnúť svetlá. Ani to nespravil."
Rozosmiala som sa:,, To mi naňho sedí." ,,Jasnačka. Tak čo ideme zrealizovať ten včerajší plán o šukaní." Od prekvapenie som až podskočila.
,,To nemyslíš vážne." chmúrim sa naňho tak, že mám pocit akoby som ostarla o štyridsať rokov.
,,Nemyslím kráska, ale jednu romantickú prechádzku by si ešte mohla zvládnuť, nemyslíš?"
,,Prepáč, ale už mi je veľká kosa."
,,Kosa, kosa samé výhovorky." zobliekol si bundu a nasilu mi ju obliekol. Ostal len v tenkom svetri.
,,Zlatíčko a teraz už nemáš žiadnu výhovorku."
,,Nebuď blázon obleč si ju bude ti zima."
,,Hoc aj zmrznem len so mnou poď na jedno okružné kolečko po meste."
,,Ale mňa bolia nožičky."
,,Nožičky ťa bolia." zasmial sa. Nestihla som sa ani len spamätať a zrazu som bola na jeho rukách. Celé telo sa tlačilo k tomu jemu a pozerala som sa mu priamo do očí. Tak prekrásne voňal. Držal ma za stehná, blízko zadku a ja som bola veľmi mokrá.