Komplikovaný vzťah dáva Laure zabrať. Keď sa podozrenia z nevery ukážu ako pravdivé, jej dlhoročné spolužitie s Filipom je zrazu v troskách a všetky romantické predstavy miznú vo vlnách klamstiev. Nablízku je však jeho najlepší kamarát Adam, v ktoro...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„...jednoducho všetko priznávam! Som vinný a hotovo! Spravil som to, ťahal som sa s kolegyňou. Nič viac pred tebou nebudem zapierať, Lauri. No chcem, aby si vedela, že ťa stále milujem. Uvedomil som si svoju chybu, ten pomer som ihneď rázne ukončil a nechcem nič viac, než aby si sa vrátila späť domov. Ku mne. Už ma viac netráp, prosím," hlásal prosebným tónom, ktorý na mňa príliš nefungoval.
Priznal sa, to sa mu musí nechať. No aby sa mi doprosoval, nech sa k nemu vrátim, pričom si stále myslí, že budem schopná ten dom naďalej nazývať domovom, to je na mňa naozaj veľa.
Nevieš, nechceš a nebudeš, Laura! vrešťal do mňa môj nenásytný vnútorný hlas.
„Pozri, toto by bolo naozaj príliš unáhlené rozhodnutie. Jedna vec je, že máme za sebou roky spoločného života, no to, čo si mi spravil, sa nedá odčiniť jedným pätnásťminútovým rozhovorom, ktorého doba, mimochodom, o chvíľu uplynie. Nesmieš na mňa takto tlačiť."
„Lauri, ale ja na teba nechcem tlačiť. Chcem len, aby si si uvedomila, že my dvaja sme si súdení! Prekonali sme toho spolu už mnoho a nemôžeme dovoliť, aby nás táto malichernosť zničila! Mysli na nás! Mysli na naše spomienky! Mysli na to, ako sme vždy pri sebe stáli! Prosím!" Šiel na mňa takticky. Citové vydieranie mu vždy išlo. Inak tomu nebolo ani teraz.
Z očí sa mi razom stalo slzavé údolie a svoje emócie som viac nedokázala držať na uzde. Vedela som prečo. Ale dobre som vedela, kam tým celým mieril on. Musela som ho rázne stopnúť skôr, než by opäť udrel na moje najcitlivejšie miesto. Dosť na tom, že mi ho svojím melancholickým monológom cielene naštrbil.
„Nechaj ma, Filip, dobre? Nechaj ma na pokoji! Odchádzam. Tvoj čas uplynul," na stole som nechala nedopitú ľadovú kávu, schmatla svoju kabelku a okamžite sa pobrala na odchod. Moja vypnutá myseľ nedokázala spracovať, čo za mnou zakričal. V hlave sa mi ozvalo len tlmené zadunenie a slzami zaliate oči iba s ťažkosťami rozoznávali okolie. Takmer som vrazila do dverí, no napokon sa mi podarilo úspešne uniknúť.
Pred príchodom domov som si dala tú námahu a upravila svoj zovňajšok za pomoci prednej kamery na mobile tak, aby otec nemal šancu spozorovať, že som plakala. Púder a vreckovka postačili, aby som zo seba opäť spravila človeka. Ak by náhodou zistil, že ma Filip znovu zranil, vybavil by si to s ním ručne-stručne a rozhodne by odmietol brať ohľad na to, že sme osem rokov tvorili pár. Zmaľoval by ho ako veľkonočné vajce.
Moje odhodlanie nedať na sebe vidieť nijaké známky emočnej nestability, sa ukázalo ako úspešné. Otec si vôbec nič nevšimol. Prehodili sme spolu zopár slov a o niekoľko minút na to zaspal pred telkou s ovládačom v ruke. Ten futbal očividne stál za dve veci.
So slnkom, ktoré zapadlo za obzor, zmizli aj akékoľvek zvyšky mojej pozitívnej nálady. Filip presne vedel, čo robí, keď nenápadne začal tlačiť na moje citlivé miesto. Okamžite sa mi vybavili spomienky na obdobie, ktoré by som najradšej nadobro vymazala zo svojho života. Vedeli o ňom iba tri osoby. Filip, ja a Nika, ktorej som sa zdôverila. Dodnes nedokážem tú udalosť nazvať pravým slovom a zo všetkého okolo toho mám panický strach.
