Komplikovaný vzťah dáva Laure zabrať. Keď sa podozrenia z nevery ukážu ako pravdivé, jej dlhoročné spolužitie s Filipom je zrazu v troskách a všetky romantické predstavy miznú vo vlnách klamstiev. Nablízku je však jeho najlepší kamarát Adam, v ktoro...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Adam
Nikdy som nepatril medzi vášnivých knihomoľov. Na čítanie mi popri všetkých pracovných činnostiach obvykle neostávala štipka voľného času.
Tentokrát som urobil výnimku.
Keď Laurina dcéra odišla z kaviarne, spočiatku som ostal nadurdene sedieť, dopil svoju kávu a u drzého čašníka si následne objednal ešte jednu. Mia ma skutočne napálila. Šmarila mi pred oči knihu svojej matky a zmizla bez akéhokoľvek vysvetlenia.
Jednoducho som, zavoláte, v mysli som parodoval jej hlas. To dievča bolo skalopevne presvedčené o svojej pravde.
Najskôr som jej to zazlieval. Nemal som ani predstavu, čo tým všetkým sledovala. S každým prečítaným slovom, riadkom a odstavcom sa však moje skreslené predstavy o jej neprimeranom záujme o môj život rúcali ako domček z karát a ja som sa nedokázal odtrhnúť od príbehu.
Desire, Kaley, noc na chate pri jazere, Filip, celá naša partia, vzťah medzi jej otcom a mojou mamou... Bolo toho toľko.
V kaviarni som ostal ešte dobré tri hodiny, kým som sa rozpamätal vďaka podivným zvukom vychádzajúcim z útrob môjho žalúdka. Od rána som nič nezjedol. Namieril som si to do najbližšej reštaurácie hneď vedľa obchodného centra a popri čakaní na jedlo sa znova začítal.
Presne som si spomínal na slová, ktoré mi Laura adresovala ako svoje prvé vyznanie. Opýtal som sa jej, čo pre ňu znamená láska. Napísala mi siahodlhú správu, po ktorej som si konečne dokázal pripustiť, že ju milujem. Prudké záchvevy nostalgie lomcovali mojím vnútrom. Ubehlo toľko rokov a ja stále všetko cítim úplne rovnako ako v dobe, kedy sme si naplno užívali mladosť a spadli do pasce bezhraničnej zamilovanosti, nehľadiac na možné následky.
V tých časoch nám bolo absolútne ukradnuté, kto si čo pomyslí. Jej otec mal so mnou zásadný problém, čo som, samozrejme, vedel. Detaily ohľadom jeho vzťahu s mojou mamou som sa však dozvedel až dnes – z knihy.
Mnoho vecí zrazu začínalo dávať oveľa väčší význam. Skladačka do seba konečne zapadala a ja som pomaly dával dokopy jej kúsky, kým som si nedokázal vytvoriť komplexnejší obrazec.
Bolo niečo po piatej a mestu panovali tisíce svetielok namiesto denného slnečného žiarenia, keď som sa konečne vybral domov. Ešte aj počas jazdy autom v totálne upchatej predvianočnej Bratislave, mi mysľou po celý čas behali útržky z knihy.
„Neboli sme si súdení," nahlas som prečítal jej názov, uprene hľadiac na obálku na sedadle spolujazdca. Čakanie na semaforoch som si vypĺňal ďalšími úvahami.
Čo chcela drahá autorka povedať tým – Ne – v zátvorkách? Je azda pravdepodobné, že keď to všetko písala, rátala do budúcna s možnosťou, že by sme sa ešte niekedy dali dokopy? Alebo za tým nemám hľadať nič hlbšie, než to, že sme spolu strávili najšťastnejšie chvíle našich životov a nakoniec sa úplne hlúpo, zo dňa na deň rozišli?
