Komplikovaný vzťah dáva Laure zabrať. Keď sa podozrenia z nevery ukážu ako pravdivé, jej dlhoročné spolužitie s Filipom je zrazu v troskách a všetky romantické predstavy miznú vo vlnách klamstiev. Nablízku je však jeho najlepší kamarát Adam, v ktoro...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Laura Chovancová – (Ne)boli sme si súdení : úryvok z knihy, str. 71
Tíško som sledovala slnko zapadajúce za obzor. Obloha hýrila odtieňmi oranžovej akoby ani nebola skutočná. Hra farieb ma uchvacovala natoľko, až som na okamih pozabudla, kde sa vlastne nachádzam a čo všetko sa včera stalo.
Alebo práve preto?
Vlažná voda z jazera mi zľahka šplechotala na obnažené chodidlá a po dnešnom horúcom dni pôsobila skutočne osviežujúco. Uprene som sa zadívala na upokojenú hladinu a hlavu mi zaplnili myšlienky a úvahy. Všetky sa týkali včerajšej noci.
Naozaj by som sa mala konečne pozastaviť nad tým, čo práve cítim. S Filipom sme tvorili pár po celé roky, no takéto pocity si vo vzťahu k nemu vôbec nepamätám (a rozhodne to nebude tým, že by ma nie dlho pred tridsiatkou chytali počiatočné štádiá Alzheimera).
Bola som zaľúbená, to áno. Inak by sme sa predsa neboli dali dokopy a nevhupli do toho tak radikálne, že sme vlastne o niekoľko mesiacov na to už zdieľali spoločnú domácnosť...
Ale čo je vlastne tá zaľúbenosť?
Dá sa zamilovať viac, či menej?
Je možné, že moje city k Filipovi nikdy neboli až natoľko skutočné, ako teraz voči Adamovi?
Existuje naozajstná osudová láska?
Otec stále spomína ako starký zvykol hovorievať, že všetko sa deje pre niečo alebo, že všetko zlé je na niečo dobré. Možno som Adama jednoducho stretnúť mala. Bolo nám to súdené. Otázkou zostáva, čo nám bude súdené ďalej... Jedno však viem isto. Tieto pocity si chcem v pamäti uchovať naveky.
Tie, keď je moja myseľ kompletne zahltená neutíchajúcimi zábleskmi spomienok na naše spoločne strávené chvíle.
Jeho dokonalé, jemné a pritom tak vášnivé a energické bozky.
Vôňa, smiech, úsmev a tie najkrajšie modré oči, do akých som sa kedy v živote pozerala.
Ako mi srdce búši zakaždým, keď je nablízku a strety pohľadov či úsmevy, ktoré už celé mesiace čosi naznačovali, dnes hovoria všetko za nás i bez slov.
Nikdy som do toho nespadla tak veľmi ako teraz. Takto, „na staré kolená".
„Smiem ťa vyrušiť?" Vytrhla som sa, keď moje rozjímanie prerušil jeho hlas. Zvrtla som sa k nemu, no postupne sa priblížil do mojej osobnej zóny, prisadol si a kompletne ju narušil. Mne to však vôbec neprekážalo.
„Iste, keď už si tu," pery som skrivila v spokojnom úškľabku a trochu sa zahanbila.
