Kapitola 21

201 20 4
                                    

 Laura

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

Laura

Po spoločne strávenej noci v staručkej chatke v náručí našich rázovitých lazov a obklopení nekonečnými kopcami sa život zdal akýsi jednoduchší. Netuším, či mi Adamova prítomnosť len nasadzovala na oči ružové okuliare, no odrazu som všetko videla o niečo krajšie. Starosti bežného života som hodila za hlavu a sústredila sa na potešenie, ktoré mi jeho blízkosť spôsobovala. Každou bunkou svojho tela som cítila, že je to konečne to pravé. Že ON je ten pravý. Zažívala som s ním veci, o ktorých som pri Filipovi ani len nesnívala. Pociťovala zaľúbenosť, o akej som predtým nemala ani potuchy, že vôbec existuje.

Nikdy som neverila zahraničným romantickým seriálom, pri ktorých som kedysi často trávila nejednu voľnú chvíľu. Tie bezhlavo zamilované páry, ktoré navzdory nepriazni osudu všetko prekonajú a ich život skončí happy-endom, boli pre mňa nonsensom. Obyčajným výmyslom scenáristiek, ktoré nezažili naplňujúcu lásku, preto sa ju aspoň snažili pretaviť v príbehy na obrazovkách, ktoré následne bežné ženy žrali ako hladný pes svoje granule a vďaka nim mali potom dokonale skreslené predstavy o mužoch. Aj ja som ich dlho mala. Teraz však už viem, že po absolútnom fiasku s Filipom, pri ktorom som sa vlastne roky zubami-nechtami pokúšala udržať v toxickom vzťahu a podvedome iba ničila samú seba, pre mňa znova existuje nádej. Nádej na lepšiu budúcnosť po boku človeka, ktorý si ma bude skutočne vážiť, milovať ma a podporovať.

Ach, Adam. Kiežby som ťa bola stretla skôr...

„Neverím, že ťa počujem, kamarátka moja!!" Zhíkla som po prijatí hovoru. Už keď sa na displeji objavilo meno mojej kedysi najbližšej priateľky Niky, neverila som vlastným očiam. Odkedy si na dovolenke v Zakopanom našla priateľa a následne sa odsťahovala do Varšavy, v kontakte sme boli skôr len zriedka. Mojou spriaznenou dušou sa stala Maťa a čiastočne Niku v mojom živote vlastne nahradila. Občas ma až zamrzelo ako sa s Nikou naše cesty rozišli, no aj o tom je život. Láske nerozkážeš. A ja som za svoju priateľku úprimne rada, pretože konečne našla šťastie, po ktorom tak dlho túžila.

„Srdiečko! Laurinka! Prepáč, že som sa dlho neozývala, no vieš ako to chodí. Práca, Dawid, svokrovci a bla bla. Zavalil ma vlastný život, chápeš," na druhej strane linky zaznelo zafučanie. Pred očami sa mi premietol jej otrávený výraz. Musela som sa pousmiať. Navyše, moja kamoška za ten čas, čo žije u našich severných susedov, poriadne pričuchla k poľskému prízvuku, z čoho mi bolo ešte viac do smiechu. Slušne zaťahovala a znela pritom fakt komicky.

„To je v poriadku, zlato. Mňa zavalili ružové okuliare, dúhy, jednorožce a srdiečka. Som ako princezná Barbie v rozprávke pre malé dievčatká," vypudila som zo seba pokus o vyjadrenie toho, čo sa vo mne aktuálne odohrávalo. Zaslúžila som si za to poriadny rehot. Na chvíľu som bola nútená odsunúť si mobil od ucha, inak by mi praskol ušný bubienok z toľkého hluku, čo moja kamoša narobila.

(Ne)boli sme si súdeníWhere stories live. Discover now