Kapitola 5

268 26 12
                                    

 Za tmy som sa v tejto časti mesta príliš nevyznala, no búrka a prudký lejak ma hnali dopredu, takže som rýchlym krokom prebehla na druhú stranu ulice a konečne spoznala Adamov dom

Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.

Za tmy som sa v tejto časti mesta príliš nevyznala, no búrka a prudký lejak ma hnali dopredu, takže som rýchlym krokom prebehla na druhú stranu ulice a konečne spoznala Adamov dom. Rozutekala som sa cez kaluže na chodníku, no viac mokrá som už byť ani nemohla, takže mi boli srdečne ukradnuté. Skôr než som zazvonila pri dverách, samy sa otvorili.

„Rýchlo poď dnu. Vyzeráš akoby si sa práve vykúpala vo fontáne," poznamenal s úsmevom, čo ma trochu rozveselilo. Ihneď za mnou zavrel dvere a priviedol ma do neveľkej obývačky.

„Nehovorím, že by mi to nebolo napadlo," skonštatovala som na úvod.

„Nechcem znieť hlúpo, ale tie mokré veci by si si mala vyzliecť. Teda prezliecť. Proste by si si mala na seba hodiť niečo suché. Veď chápeš," rozhodil rukami a zasmial sa sám na sebe. Odbehol kamsi do izby a prišiel s teplákmi a tričkom. Teraz som sa smiala pre zmenu ja.

„Ženské oblečenie doma nedržím, tak ti bude musieť stačiť aj moje. Môžeš sa prezliecť v kúpeľni a tie šaty rovno hodiť do sušičky," vložil mi do rúk svoje oblečenie. Bez slova som sa odišla prezliecť a nasledovala jeho pokyny. V suchom oblečení som sa cítila podstatne lepšie. Aj keď, šaty neboli jediným kúskom oblečenia, ktoré muselo ísť do sušičky. Šnúrku na teplákoch som preto uviazala poriadne na pevno.

„Tak? Čo sa stalo?" Vrhol sa na mňa s otázkou, len čo som prišla nazad do obývačky. Usadila som sa na gauči vedľa neho. Ponúkol mi teplý čaj a deku a spravil aj pukance. Pripadalo mi to zvláštne, keďže som na takúto starostlivosť nebola zvyknutá. Príjemne zvláštne.

„Filip. Prišla som na to, že ma podvádza. Jednoducho som viac nevydržala zostať s ním pod jednou strechou," zabalila som sa do deky a všimla si, ako sa Adam chytil za hlavu. „Dnes sme mali výročie. Všetko som prichystala, naozaj som si dala záležať. Tešila som sa na pekný večer. Namiesto toho som ale počula jeho telefonát s kolegyňou. Viac ani nemám chuť vysvetľovať," tvár som si skryla do dlaní.

„Ach, Lauri, to ma veľmi mrzí. Nerozumiem ako ťa mohol nechať takto trpieť. Ja viem, my chlapi sme hovadá – aspoň tak to vždy tvrdila moja šibnutá bývalá," vážne slová obohatil vtipnou poznámkou, čo som patrične ocenila úsmevom, „no toto si od jeho nezaslúžiš. Ty určite nie," prisunul sa o čosi bližšie ku mne a súcitne ma pohladil po ramene. Telom mi prebehli zimomriavky.

„Pozri, ja viem, že ste s Filipom vážne dobrí kamaráti, no na tomto jednoducho nie je čo obraňovať. O to horšia je pre mňa predstava, že sa z nás stala super partia a ja ju nechcem zničiť, pretože by to..."

„Ale no tak! Nemysli hneď len na najhoršie! Uvidíš, ako sa to medzi vami vyvinie. Filipov názor na vec nepoznám, no myslím, že by ste tomu ešte možno mohli dať šancu. Nič predsa nie je stratené."

„Nie som si istá, či som túžila v tejto chvíli počuť slová tohto typu," odklonila som sa od neho s urazeným výrazom v tvári. Chápem, že je to jeho kamoš, no tárať mi tu o tom, že mám tomu vzťahu ešte dať šancu, mi príde absurdné.

(Ne)boli sme si súdeníTempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang