Tajomstvo mojej krvi

2

- Nie, nepôjdeš tam! -
- a to už prečo?-
- je to nebezpečné a poznám ťa! Budeš mať sedemnásť a ešte by si niečo vyviedla! Je to ten najšialenejší vek. Každý v tom veku urobí najviac bláznivých a zakázaných vecí, no a poznám ťa tak dobre, že by si niečo vyviedla a učiteľky by nám volali nech si prídeme po teba! - kričala na mňa mama. Máme ísť na lyžiarsky, no rodičia ma nechcú pustiť.
Neviem prečo.
- Ale čo budem robiť doma? Budem sa nudiť, nebudem mať s kým chodiť von, keď tam nepôjdem.-
- tak budeš chodiť venčiť psa, alebo pôjdeš niekde na brigádu.-
- ale prečo ma tam tak veľmi nechcete pustiť? Ostatní idú! Tak prečo ja nie? Za to že ty sa bojíš že by som niečo vyviedla?-
Mama sa pozrela na otca.
- no... Ray, ide o to, že doteraz si bola normálny človek. -
- a teraz nie som? Ako to? Čo mi chcete povedať že som nejaké monštrum alebo nadprirodzená bytosť? Nejaký elf alebo víla, či nejaký vlk, upír alebo trol? Na to vám neskočím. -
Obaja sa pozreli niekde do blba, čo vyznelo akoby si nevymýšľali. Počkať, oni mi chcú povedať, že som nejaká nadprirodzená bytosť? No tak to nie.
- počkať, vy to myslíte vážne?-
- my si to nevymýšľame. Chceš vedieť čo sme a čo budeš aj ty? -
- no hovorte, to som zvedavá. -
- ja som vlkolak a tvoj otec je hybrid, čo znamená že vlkolak a upír. Takže ty budeš pravdepodobne vlkolak, možno sa ti prejavia aj schopnosti upíra, keďže aj tvoj otec je z polovice upír. -
- a kedy sa mi začnú tie schopnosti prejavovať? -
- podľa legendy, pár dní predtým, než dovŕšiš 17. A keďže ten týždeň ako máš mať lyžiarsky máš mať 17, tak ti budú šalieť hormóny.-
- idem do izby. Potrebujem to spracovať. -

Po ceste do izby som nad tým začala uvažovať. Veď o týždeň a niečo mám sedemnásť. Asi pred dvomi týždňami som na sebe pocítila zmenu. No tú zmenu neviem opísať, neviem aká zmena.

No viem len že ma minulý týždeň extrémne bolela hlava a myslela som si že umieram. Bolo mi vtedy príšerne. A myslím že bol vtedy spln.
Až teraz mi to došlo. Celý ten čas som sa už menila. Ako mama hovorila že sa nám pár dní pred dovŕšením 17. narodenín meniť a získavať schopnosti.

Započula som z vonku cudzie hlasy. Poznám tu každého, veď bývame v dedine, poznám hlas každého, no tieto boli nové. Žeby sa tu niekto nasťahoval?

Počula som aj ústrižok z ich rozhovoru
?1: Budú doma?
?2: asi hej, majú tu auto.
?1: ja neviem, je to dobrý nápad? Nerada chodím k cudzím ľuďom.

Vyšla som z izby s mobilom a slúchadlami v ruke, v čiernych teplákoch, červenej mikine s kapucňou, smerom do chodby, lebo som chcela ísť von. Nechcem tu byť, keby tu niekto cudzí prišiel.
- idem sa prejsť. -
- nepustili sme ťa. -
- ale !?  No ták! To už ani von nemôžem ísť? -

Práve zazvonil zvonček.
- Ray, choď otvoriť. -
- prečo ja?-
- lebo som povedala-

Tak som teda išla otvoriť.
Otvorila som dvere s tam stáli traja cudzinci. Niečo som z nich cítila. No neviem čo. Žeby ďalšia schopnosť?
- Dobrý deň, hľadáte niekoho? - spýtala som sa ich s úsmevom na tvári.
- Sme teraz susedia. Priniesli sme niečo. Snáď sme vás nevyrušili. Sú tvoji rodičia doma?-
- sú. Mamiiiiii, návšteva -

O pár sekúnd sa mama ocitla pri nich.

Tak asi z prechádzky nebude nič, no škoda.
Pustila ich dnu a vyzuli sa. Bol tu nejaký chalan asi v mojom veku, nejaká baba zhruba v mojom veku a nejaký pán, pravdepodobne ich otec.

?1(tá baba): Ja som Amy. Ale celým menom Amelie Frist. - podala mi ruku.
Ide na mňa moc zhurta. Som introvert, takže potrebujem čas kým sa s niekým zoznámim.
- Ray.- povedala som jednoducho.
?2(ten chalan): Ja som Zayn. Mám osemnásť. A Amy sedemnásť.
- Ja budem mať sedemnásť o necelé dva týždne. -

Začínalo mi byť zle. Vybehla som po schodoch na poschodie a otvorila dvere od kúpeľne. Bolo mi fakt zle a obsah môjho žalúdka skončil v záchode. No super.
Spláchla som a išla si umyť tvár. Vyšla som z kúpeľne smer moja izba. No to by nebola moja mama ak by neprišla za mnou.
- prečo si tak rýchlo vybehla hore? -
- len mi prišlo nevoľno. -
- chceš tabletku? -
- nie. -
- nepôjdeš potom so Zaynom a Amy von im ukázať okolie? -
- ja? Prečo? Vieš že som introvert a nerada sa rozprávam s cudzími ľuďmi. -
- ale aspoň sa s nimi spoznáš. Veď sú naši susedia. -
- keď inak nedáš...-
- ďakujem. A teraz poď za nami. -
- niečo sa mi na nich nezdá.-
- už sa ti začínajú schopnosti? -
- nemyslím si, len proste asi intuícia, ale nie v nadprirodzenom zmysle.-
- je to naša intuícia. -

Ja tam nechcem ísť.

- Amy? Zayn? Keď chcete, Ray vám rada poukazuje okolie. -
- to by bolo fajn.- povedal ich otec.

Mňa asi jebne! Pomôžte mi! Ja to nezvládnem!