Tajomstvo mojej krvi

15

Zobudila som sa až doma. Netuším ako som sa dostala domov. Neviem, čo sa mi stalo ani prečo som doma a nie v škole. Pozrela som koľko je hodín. Bolo niečo po jednej poobede.
O takomto čase ešte bývam v škole. Muselo sa niečo stať. No zrazu ma začala silno bolieť hlava. Začalo mi pískať v hlave. Nevedela som, čo sa deje. Pískalo mi v nej asi päť minút. Snažila som sa posadiť sa a následne prejsť aspoň k dverám, aby som si mohla v kúpeľni urobiť kúpeľ. Lenže bolo mi tak hrozne, že som sa pri každom kroku cítila horšie a horšie. Odkráčala som si to naspäť k posteli, kde som zaľahla a následne od bolesti zaspala.
No asi po desiatich minútach som počula otváranie vchodových dverí.
O chvíľu som počula ako sa niekto približuje k dverám mojej izby.
Na to sa otvorili dvere. Vstúpila moja mama s Amy a Alexom.
A: Ray? Spíš?
R: nie, nespím. Čo sa stalo? Prečo som doma?
Al: to je nadlho. Mala by si oddychovať. Od vyčerpanosti si odpadla. Teplota tvojho tela sa výrazne kolísala. Chvíľu si bola podchladená potom si mala horúčku a tak ďalej.
R: prečo som bola vyčerpaná?
A: môj bývalý spolužiak William. Pamätáš si naňho z dneška? Je u nás na škole nový. Nesadli ste si zrovna. Chcel sa ti pomstiť, že si mu nedala šancu sa s ním baviť.
R: aha. Odkedy spím?
Al: no, po prvej hodine sa to začalo. Keď budeš v pohode, všetko ti povieme. Mala by si oddychovať. A mala by si niečo zjesť a vypiť.
R: nie som hladná a nemám teraz na nič chuť.
R.m.: daj si aspoň kúsok chlebu.
R: povedala som že na nič nemám chuť! Nechcem jesť!

...
Ráno
Zobudila som sa dosť skoro. No bolo mi lepšie než včera.
Už som ale nemohla zaspať. Niekoľko hodín v kuse som prespala a to odkedy som v škole zaspala.
Nevedela som, čo mám tie dve hodiny pred budíkom robiť.
Mám sa ísť prejsť do lesa? Keď je ešte tma?
Možno je to podľa mamy nebezpečné, ale som vlkolak so schopnosťami upíra. Môžem tú hrozbu zabiť. Síce, môžem mať z toho obrovský prúser, ale zakázané ovocie chutí najlepšie.
Dala som si nejaké tričko, poloroztrhanú červenú mikinu, zateplené čierne tepláky, čapicu, v skrini som mala ešte nejaké tenisky, ktoré moc nepoužívam, takže som nemusela ísť do predsiene a zobrať si tenisky odtiaľ.
Tie zo skrine som si obula, zamkla som si dvere od izby, otvorila som okno, vyskočila z neho, trochu som sa pri páde buchla do ramena a do členku.
Postavila som sa rýchlo na to, ako to bolelo, a utiekla som do lesa skôr než by rodičia zistili, že som preč.
No takmer hneď ako som vykročila z nášho pozemku, som započula neďaleko mňa prasknutie vetvičky. Pozrela som sa tým smerom. Bol to malý zajačik. Biely ako sneh.
Začala som pociťovať hlad. No nie hlad ako hlad, ale hlad na krv.
Zajace sú síce rýchle a malé, ale stačí mi to.
Farba očí sa mi zmenila na červenú, začala som utekať ako upír. No na moje počudovanie, som ho chytila skôr, než som čakala. Trvalo mi to necelých tridsať sekúnd. Chytila som si to krpaté chlpaté biele stvorenie do ruky a začala z neho sať krv. Po chvíľke, keď som ho vysala do poslednej kvapky, mi bolo oveľa lepšie.
Nechala som ho tam na zemi. Veď čo by som s ním robila? Zobrala domov na pekáč? Možno sa preň vrátim.
Mala som namierené do toho starého domu. Musí to byť teraz oveľa strašidelnejšie než vtedy doobeda keď som tam bola s Amy a Alexom. To bolo svetlo, no teraz je tma.

Vošla som do toho domu a počula kroky.
Zacítila som...Alexa?
R: Alex?

Vlk vyšiel z nejakých dverí.
R: si to ty, Alex?

Tlamu mal od krvi.