Is That Love?

7.

~Felixov pohľad~

„Ja... um...” nevedel som, čo mám povedať. Pozeral som sa do môjho lona a rozmýšľal. Hyunjin sa na mňa len pozeral a čakal, čo poviem. „Ja sám neviem prečo som sa na teba pozeral...” povedal som po chvíli ticha. „A ty si sa na mňa prečo pozeral?” rýchlo som zahovoril moju odpoveď a tým som ho očividne zaskočil. „Umm... Ja neviem.” pohodil rukami a ľahol si. Tá odpoveď mi nestačila, tak som sa naňho spýtavo pozrel. Vyhýbal sa očnému kontaktu, tak som to nechal tak. Zobral som si mobil do ruky a uvidel tapetu. Pri pohľade na ňu som sa usmial a potom odomkol mobil.

„Áno!” odpovedal som, keď niekto zaklopal na dvere. Dnu vošiel Seungmin a zatvoril za sebou dvere. „Chceme ísť pozerať horor, pridáte sa?” Seungmin sa na nás pozrel so šibalským úsmevom. „Pôjdem.” odpovedal mu Hyunjin. „Aj ja.” súhlasil som aj, keď neviem prečo, pretože hororov sa bojím. To som načo povedal? V duchu som sa prefackal a potom sme išli dolu do obývačky. Chalani tam už boli a s nami prišiel ešte Changbin. Hyunjin si išiel hneď sadnúť na kraj a chcel som sa usadiť aj ja. Už som išiel k sedačke no zistil som, že neni voľné. „Fakt diki chlapci.” ironicky som im poďakoval a stál na mieste so zvesenými rukami. Hyunjin sa postavil a sadol si na opierku gauča. „Sadni si sem.” povedal a ukázal na miesto pod ním. „Ďakujem.” snažil som sa nezakoktať, pretože som zostal speechless. Opatrne som si sadol a skrčil k sebe jednu nohu. Nado mnou sedel Hyunjin opretý o stenu.

Film začal a ja som to hneď oľutoval. Prečo som povedal áno?! Bože, akurát sa strápnim. Vybrali nejaký ževraj dosť strašidelný horor, nech to nie je nič lážo-plážo. Pozrel som sa na chalanov, ktorý si to užívali... Trochu som sa do toho zapozeral a prečo nie, jumpscare. „Ah!” vystrelil som na nohy a chalani na mňa pozerali ako na zjavenie. Sadol som si späť a tentoraz som sa aj oprel. Hneď som zacítil niekoho ruky na pleciach. Hyunjin sa zošmikol po operadle a sadol si za mňa. Stuhol som ako keby ma obarili vriacou vodou. Sedel som ako socha a nehýbal sa. Započul som ako Hyunjin cekol (dúfam, že chápete čo myslím) a rukou ma potiahol za rameno a oprel ma o neho. Nemal som ďaleko od toho aby som omdlel.

Jednu nohu mal pokrčenú, o tú sa opieral a druhú mal pri tej mojej. Zase som sa na chvíľu zapozeral do telky a ako neschvál zrovna, keď tam bol ďalší jumpscare. Tentokrát som ale neskríkol, len so mno trhlo. Schoval som si tvár do dlaní a nepozeral na telku. Zo zadu si Hyunjin omotal ruku okolo môjho pásu a druhou ma jemne pomasíroval na ramene. Takto som sedel až do konca filmu, ktorému som už nevenoval veľkú pozornosť.

Na konci filmu bol ešte jeden jumpscare, na ktorý som sa tiež jemne trhol. Chan to vypol a zasvietil svetlo. „Chceš ma oslepiť?” vyhrkol naňho Minho. Pretrel som si oči a pozrel sa koľko je hodín. Bolo kúsok pred polnocou a všetci sa poberali do izieb spať. Postavil som sa teda aj ja a po mne Hyunjin. Odchádzal som posledný a musel som zhasnúť svetlo. Stlačil som vypínač a rýchlosťou svetla som predbehol Hyunjina a utekal do izby.

Skočil som do postele a viac som sa odtiaľ nepohol. Hyunjin prišiel vysmiaty „Na čom sa tak smeješ?” spýtal som sa ho, keď zatvoril dvere. „Na tebe. Si zlatý, keď sa bojíš.” začal som sa červenať, preto som sklonil hlavu. „Aj keď sa červenáš...” povedal po tichu aby som to nepočul ale nepidarilo sa mu to.