Is That Love?

12.

~Hyunjinov pohľad~

Poobede, keď boli všetci pobalení sme začali nakladať veci do auta. Všetky tašky a ruksaky sme dali do kufru a potrebné veci sme si nechali pri sebe. Ja som si skoro zabudol zbaliť slúchadlá ale spomenul som si na ne.

Nasadli sme do auta a aj s ostatnými zamestnancami sme odišli domov. Moje rýchle reflexi, sadnúť si vedľa Felixa zabrali. Už už si šiel vedľa neho sadnúť Minho ale predbehol som ho. Kývol som mu hlavou na znak vďaky. Usadil som sa a pozrel som vedľa seba na Felixa. Keď sa na mňa otočil usmial sa tým jeho rozkošným úsmevom, až mu oči nebolo vidno. Úsmev som mu hneď opätoval a zapnul som si pás.

Po pár minútach pozerania von oknom som zasliedil očami na Felixa. Pozeral som si jeho side profil. Oči mu zakrývali oči a v ušiach mal sluchátka. Tak som sa zapozeral, že som si neuvedomil ako dlho. Odvrátil som zrak. Zapnul som mobil a pri tom ako som otváral Spotify, som si na niečo spomenul. „Felix?” jemne som do neho buchol aby ma počul. Hneď sa otočil a vytiahol si sluchátka z uší. „Hm?” pozrel sa na mňa a čakal čo poviem. „Chcel som ti pustiť jednu pesničku.” zakýval hlavou na súhlas a pripojil si jeho sluchátka k môjmu mobilu. Potom mi jedno to sluchátka podal a ja som mu to pustil.

Hudba doznela, otočil som sa na neho a čakal na jeho reakciu. „Je pekná. Ako sa volá?” nadiktoval som mu názov. Bol som rád, že sa mu páči tá pesnička, je to jedna z mojich obľúbených.

******

Po dvojhodinovej ceste sme konečne prišli do dormu. Z kufru sme povyťahovali všetky naše tašky a odniesli ich dovnútra. Každý si začal vybaľovať veci vo svojich izbách. Apartmán 1: Chan, Changbin, Jisung a ja. Apartmán 2: Minho, Felix, Jeongin a Seungmin. Takto žijeme, každý má svoju izbu a v dvoch apartmánoch.

~Felixov pohľad~

Po pár minútach som bol hotový s vybalovaním. Rozhodol som sa, že sa pôjdem pozrieť do druhého apartmánu.

Vyšiel som z našej izby a namieril som si to k dverám vedľa. Zastavil som a zaklopal. Pár sekúnd na to mi Jisung otvoril. „Návšteva.” zahlásil som a on ma pustil dnu. „Už ste vybalení?” spýtal sa ma. „Ja už som, chalani neviem ale asi tiež.” odpovedal som mu pravdivo. „Je Hyunjin v izbe?” spýtal som sa ho tentoraz ja. „Áno je.” prikývol som a šiel som do Hyunjinovej izby.

Pred jeho dverami som zastavil a zvažoval situáciu. Zdvihol som ruku aby som mohol zaklopať, no vtom sa dvere otvorili a do mňa vrazil Hyunjin. Neudržal som rovnováhu a spadol som na zadok a Hyunjin padol tiež. Kľačal nad mojimi nohami na štyroch. Zdvihol som pohľad naňho aby som sa mu ospravedlnil a to isté spravil aj on, preto sme mali tváre pár centimetrov od seba. Pozeral som sa mu do očí a nevedel som rozprávať. Môj pohľad nachvíľu zbehol na jeho pery, ktoré neboli ďaleko od mojich. Ty si taký debil Felix! Nepozeraj mu na pery, keď je päť centimetrov od teba! Vnútorné som sa prefackal a začal hovoriť. „P-prepáč.” povedal som potichu a sklopil zrak. „To nič. Aj mne prepáč, že som do teba vrazil. V pohode?” spýtal sa a naklonil hlavu aby mi videl do očí. Prikývol som. „Nemal si ako vedieť, že tu stojím.” pozrel som sa znovu na neho. Jemne sa usmial. „Dobre. Nechaj to tak a vstávaj.” začal sa zberať zo zeme a tak aj ja. Podal mi pomocnú ruku a pomohol mi postaviť sa. „Išiel som za tebou, máš minutku?” „Pre teba aj dve. Počkaj ma tu, hneď späť.” otočil sa a šiel do kuchyne. Ja som tak stále stál ako stĺp. Čo povedal!? Že 'pre teba aj dve'. Vkročil som do jeho izby a sadol si na jeho posteľ. Vložil som si ruky do vačku a čakal naňho.

„Som tu.” ozvalo sa pri dverách a ja som sa rýchlo otočil. Zatvoril dvere a sadol si oproti mne na posteľ. „No, tak som ti chcel dačo dať,” zašmátral som vo vačku a vytiahol odtiaľ náhrdelník. Bol na ňom malý kľúčik. Hyunjinovi sa od prekvapenia rozžiarili očí. Nadstavil ruky tak aby som mu tam mohol položiť náhrdelník. „A od čoho má byť ten kľúčik?” spýtal sa, keď si ho prezeral. „No. Od tohto.” z vačku som znova vytiahol náhrdelník ale tentoraz s príveskom zámky. Pozeral som na hyunjinovu tvár, ktorá žiarila šťastím. Usmial sa. „Máme spoločné náhrdelníky priateľstva.” usmial som sa aj ja. „Ďakujem. Ked si to vlastne kúpil?” „Dnes v obchodoch.” zatváril sa, že chápe a začal si zapísať náhrdelník. Pripol som si ho aj ja. „Ďakujem ešte raz. Dúfam, že to nebolo drahé.” pozrel na mňa prísnym výrazom. „Čo ty vieš.” nechcel som mu povedať nie, aby si nemyslel, že to bolo za pár centov. Stále sa na mňa pozeral vážnym pohľadom no potom prestal a usmial sa. „Nechceš si niečo pozrieť? Môžme zavolať aj chalanov nech sem prídu.” „Ale žiadne horory.” zdvihol som naňho prst. Zasmial sa. „Dobre, dobre.”