Is That Love?

9.

~Felixov pohľad~

Ani som sa nepohol od kedy zaspal. Stále som bol v jeho náručí snažiac sa zaspať, ale nešlo to. Mal som pocit, že sa cítim inak, keď som v jeho blízkosti. Opatrne som otočil hlavu, trochu som sa telom posunul aby som nemal moc zaklonú hlavu a pozrel sa na jeho tvár. Začal som očami blúdiť po tých jeho. Aj keď ich mal zavreté, vedel som, že sú tam krásne hnedé oči, na ktoré keď sa pozriete, zamilujete sa hneď. Potom som očami zablúdil cez jeho nos až na pery. Veľké plné pery mierne pootvorené. Ako som sa na ne pozeral mal som chuť sa ich dotknúť, skúsiť ich. FELIX?! Kurva čo rozprávaš?! Ja som asi pošahaný. Ale keď, fakt by som ich skúsil. Nemal som pocit, že som v poriadku, keď takto rozmýšľam. Asi som si niekde drbol hlavu alebo čo.

Ani som si neuvedomil, ako dlho som naňho pozeral. Prebral som sa z myšlienok a znovu sa pozrel ma jeho pery. Felix, ani na to nemysli... NIE! NIE! Nevedel som sa ovládať. Ako keby bolo moje telo v nejakom tranze a nevedel som, čo robím. Načiahol som sa a dotkol sa mojimi perami tých jeho. A kurva! Vypleštili som oči z môjho činu a okamžite sa odtiahol. Čo ak to cítil?! O môj bože! Prepadla ma mierna panika, ale snažil som sa upokojiť tým, že tvrdo spí a necítil to. Trochu to zabralo, ale moj tep sa stále nespomalil. Bol som dosť tesne lri Hyunjinovom tele, takže možno cítil môj rýchli tlkot srdca. Poriadne som sa nadýchol a vydýchol aby som svoj tep spomalil.

Po chvíli sa moje srdce ukludnilo a zo mňa opadol stres. Teraz už som bol unavený, tak som zavrel oči a dúfal, že zaspím.

~Hyunjinov pohľad~

Keď som zacítil ako sa Felix hýbe, trochu ma to prebralo zo spánku, ale oči som neotvoril. Chudák asi ešte stále nespal. Čo ak mu vadí, že ho takto držím? Ale, ak by mu to vadilo asi by sa odtiahol nie? Moja hlava bola zaneprázdnená rozmýšľaním, až som neucítil nejaký dotyk na mojich perách. Stuhol som. Nevedel som, čo sa dialo ale hneď som zistil, že sú to Felixove pery. Pretože logicky nikto iný v našej izbe nebol. Prečo to spravil? Felix toto mi nerob. Hlavne nepokračuj a rob sa, že spíš a nič necítiš. Snažil som sa čo najviac aby som sa nezobudil alebo neotvoril oči, keď sa dotyk stratil. Onedlho som zacítil silný tlkot Felixovho srdca. Stále som ale nemal odpoveď na otázku 'prečo to spravil?', tak som sa rozhodol opýtať sa ho to ráno.

Zaobudil som sa na malý pohyb vedľa seba. Otvoril som oči a vedľa mňa, ležal stále spiaci Felix. Otočil som sa na chrbát, pretože som sa celú noc nepohol, no tým som ho asi zobudil. Zpravil to isté a netiahol sa. Potom otvoril oči a poobzeral sa okolo seba, pohľadom zamieril na mňa. Nadviazali sme očný kontak no, keď sa Felixovi rozšírili oči, hneď sa pozrel preč. „To vyzerám až tak zle?” spýtal som sa ho srandovne. „Nie. To nie, ja len...” zastavil sa, nič nerozprával. „Čo?” spýtal som sa, keď dlho nič nehovoril. „Nič. Len som spravil nejakú blbosť.” hneď som pochopil na čo narážal, ale nechcel som sa priznať, že som to cítil. „Akú?” aj keď som vedel odpoveď, spýtal som sa. Bol ticho, skoro ani nedýchal. „Nechceš vedieť.” mal som sto chutí povedať mu, že 'a čo ak už viem' ,ale hneď som si kusol do jazyka. „Chcem vedieť. Aj keď to bude nejaká úplná hlúposť. Felix, vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek.” naliehal som. Na stotinu sekundy sa na mňa pozrel ale váhal. „Viem, viem, ale toto fakt nepotrebuješ vedieť.” „A čo ak už to viem.” v momente som si zakryl rukami ústa a vyvalil som oči nad mojou hlúposťou. Felix sa na mňa pozrel s nádejou v očiach, že si robím srandu, ale toto asi už neobkecám. „Nie. Povedz mi, že si robíš srandu.” stále zaskočený som naňho pozeral. Takto ho už neoklamem. Do riti! Ja som tak sprostý! „Povedz na čo myslíš.” videl som Felixa úplne v koncoch. Neviem či to nejako pomohlo ale v tej chvíli niekto vošiel do našej izby. „Felix, Hyunjin? Poďte raňajkovať.” Chan sa na nás pozrel zmätene. „Deje sa niečo?” „Nie. Nič, nič ideme.” Felix zatvoril dvere a pozrel sa na mňa. „No tak už povedz. Prosím.” „Um... No... Ak myslíš to čo si spravil v noci, tak potom o tom viem.” Felix bol už úplne mimo. Oprel sa o stenu, zošuchol sa po nej dole a vložil si tvár do dlaní. „Strašne sa ospravedlňujem. Ja neviem prečo som to spravil. Fakt mi to je veľmi ľúto. Ak chceš kúpim ti niečo, len ma prosím ťa nevyhoď von oknom a-” „Felix.” zastavil sa a pozrel sa na mňa s obavami. „Prestaň, ja ťa nevyhodím von oknom, nikdy by som to nespravil. Nič mi nekupuj. A nevadilo mi to.” poslednú vetu som zašepkal. „Ž-že čo?” spýtal sa ma úplne zmätený. „Srandujem. Len už to nerob bez môjho povolenia.” ako som to dopovedal, letel po ňom vankúš. „Yah!” okamžite ho chytil a hodil ho späť. Utekal som k dverám a rýchlo vyšiel von a zatvoril za sebou. Počul som Felixa vrčať a zasmiať sa. Zasmial som sa aj ja a potom ma dobehol a šli sme do kuchyne.