"Tak, už nastal čas ísť domov. Zajtra musí ísť Sandy do školy a Theo do škôlky," prikázala mama. "Ale mami," zosmutnel Theo.
"Nie, žiadne protesty. Sandy o necelé dva mesiace píše monitor, ešte má čo robiť aby sa dostala na gympel," ukončila to mama. Ešte stále nepochopila, že posledné o čom snívam je gymnázium.
"Súhlasím s vašou mamkou, tak držím ti palce moja. Choď za svojími snami," poslednú vetu mi šepla.
"Ďakujem. Dúfam, že sa čoskoro stretneme," opätovala som jej objatie.
Rozlúčila sa s mamkou, s Theom a prišli na rad chalani. "Rada som vás spoznala," toto povedala nahlas, ale ani im nezabudla niečo šepnúť. Strašne mi to vadilo. Vedela som, že mi to bude behať hlavou. No momentálne som mala iné problémy.
"Pôjdeš s nami?" spravil na mňa šteňacími očami Rado.
"Nie, ide s nami," zamračil sa Theo.
"Ja mám nápad, čo ak pôjdem polku cesty s jedným a druhú polku s druhým? Na nejakej benzínke sa vymeníme," postrapatila som im vlasom. Pousmiala som sa nad tým, ako sa ich Rado snažil upraviť. "Bež do auta, hneď tam budeš mať aj tvoju sestričku, " jemne postrčil Thea k maminmu autu. Videla som ako Theo prekrútil očami.
"Si v pohode?" položil mi ruku na spánok.
"Nejak bolo, nejak bude," vzdychla som si a položila hlavu na jeho hruď.
"Si silná, zvládneš to," cítila som jeho pery na mojom čele.
"Hm, a preto omdlievam," sarkasticky som riekla. "Si žena," povedal ako keby to malo byť vysvetlenie. "Takže ženy sú podľa teba slabšie?" zdvihla som hlavu z jeho pleca a pozrela mu do očí. "Vieš dobre, že som to takto nemyslel," spravil na mňa ospravedlňujúcu grimasu. "Prepáč mi to," kusol si do pery.
"No tak hrdličky, takto neprídeme do Košíc ani do zajtrajšieho večera," počula som Adamov hrubý hlas. Rýchlo som dala pusu Radovi a vbehla som do nášho auta.
Nedokázala by som pri ňom stáť ani o stotinu dlhšie, asi by som sa k nemu prilepila.
A to rovno sekunďakom.
Videla som ako sa mama zatvárila v spätnom zrkadle. Odignorovala som to a po prvú polku cesty som sa venovala Theovi a po tu ďalšiu Radovi a Adamovi.
"Ďakujem za všetko a uzdrav si tú nohu" objala som Adama. Rado sa naštvane zachmúril.
"Choď ukľudniť frajera, lebo ešte na mňa namierí nejakú pištol," s úsmevom sa posadil do auta a o nie celú minútu nám ufujazdil pred nosom.
"No tak už sa tak netvár," drgla som doňho.
"Čo mám byť štastím celý bez seba?" ironickejšie som ho ešte nepočula rozprávať.
Vzala som jeho ruku do tej svojej. "Už som ti povedala, že ťa ľúbim?" vyhŕkla som. "Áno, ale vedel by som to počúvať stále dookola," pousmial sa. "No tak mi ver, že s Adamom sme len kamaráti," zamrmlala som. "Zajtra sa vidíme však?" dúfala som v kladnú odpoveď. "Po vyučovaní, ťa čakám pred školou," zaznel jeho chrapľavý hlas. Zamračila som sa. "Deje sa niečo?" asi si všimol moje zamyslenie v očiach. "Nie všetko v poriadku, teším sa," objala som ho aby si nevšimol moje znepokojenie.
"Aj ja. Dobrú," pobozkal ma na čelo a utekal na električku ja som vybehla po schodoch do nášho bytu. Stíhla som napísať môjmu spolusediacemu z biológie, či bude taký dobrý a preskenuje mi z tohto týždňa učivá a napíše domáce. Našťastie nemal žiadne výhovorky. Ako keby nestačil ten týždeň pred, ktorý som celý preležala chorá.
S domácimi, s referátom a s novými učivami som skončila o jedenástej. Ešte, že som si v aute stihla aj pospať. Ľahla som si do postele a spomenula som na odloženú kauzu zvanú Denis.
Frustrovane som si položila hlavu do vankúšov.
* * * * *
"Sandra Manková tri," ozvala sa učiteľka.
Zničene som si položila hlavu na lavicu.
Prídem do školy po troch rokoch a ona mi nasolí písomku na privítanie, krava. Normálne ju aj s radosťou opravovala.
Bola druhá hodina a deň sa vliekol pomalšie ako slimák. Mala som chuť vyskočiť z okna. Ľudia sa na mňa pozerali ešte škaredšie ako doteraz. Pardon, nie ľudia ale dievčatá. Elita školy. Nehovorím, že chlapci sa poniektorí k ním nepridávali. Ale dievčatá mali tentoraz aj dôvod. Boli zaslepené svojou naivitou.
Viete nie každé pätnásťročné dievča sa môže pochváliť, že chodí so starším chalanom, ktorý bol už vo svojich rokoch úžasný hokejista. A to ich tentoraz zožieralo najviac. Aj keď stále nechápem ako to tak rýchlo stihli rozšíriť.
Ja som im to nebrala.
Všetko okolo Rada mi pripadalo ako nejaký sen, ak mám povedať pravdu.
Ale podľa mňa má v živote každý právo na šťastie.
A nehovorím to práve preto, lebo ja šťastie tak rýchlo získam aj stratím. Prišla na rad biológia. A je tu to. Kauza Denis sa otvára. "Pozríme sa komu sa uráčilo prísť do školy," začula som hlas. "Ahoj aj ťa nerada vidím," pretočila som očami. Takto sme sa s Lukášom dobiedzali už asi od tretieho ročníka. A potom v piatom nás biologička k sebe posasdila, a tak nám to uľahčila. My sme sa na biológii nedokázali nudiť. Čudujem sa, že nás ešte nepresadila od seba.
Táto hodina utiekla rýchlejšie ako tie dve predchadzajúce. A potom to s nemčinou, slovinou a telesnou šlo o čosi lahšie.
Jedno, čo mi v ten deň vyhovovalo, že Denis sa v škole neukázal. Zazvonilo na koniec šiestej hodiny a ja som z telocvične šprintovala do šatní. Telocvikár nezabudol to okomentovať nejakou akože vtipnou poznámkou. "Keby si takto behávala, keď známkujem mohla by byť aj jednotka," s donúteným úsmevom som prebehla okolo neho. A rýchlo sa obliekla do vecí, v ktorých som prišla.
A snažila som sa nevšímať si tie odpudzujúce pohľady mojich spolužiačok na mojom odhalenom tele. To bol dôvod, prečo som si stokrát premyslela, či si oblečiem vôbec kraťasy. A z toho asi až desaťkrát si aj ozaj ich oblečiem. Vybehla som zo školy, skoro v zdraví. Až na jeden menší problém. Ten problém bol zapričinený niekým. V okamih sekundy som sa zvalila nosom na zem. Videla som chlapčenskú postavu, ako ku mne beží a výsmechy ostatných.
"Si v poriadku?" pozorne si ma prešiel pohľadom.
Zdvihla som hlavu a stretla som sa s Radovými očami.
Bolo mi do plaču.
Pomohol mi vstať. Všimla som si ako mi prúdi krv z nosa. "Počkaj, nech sa páči," podal mi vreckovku, ktorú som si pridržala k miestu krvacania. "Kto to bol?!" počula som ďalší hlas vedľa mňa. Všetky posmechy stíchli. Bol to Lukáš a vyzeral naozaj nahnevane. "Simona, ty?" pozrel sa naňu s hnevom. Ta len vystrašene pokrútila hlavou a sklonila ju. "Pýtam sa vás, kto to bol?!" zopakoval Rado, ktorý vyzeral rovnako naštavne ako Lukáš.
"Chalani, nechajte to tak. Nemá to význam," snažila som ich trošku zmierniť. "Nenechám to len tak, Sandy. Veď to je už šikana. Ak sa nikto neprizná, budem to musieť vyriešiť u riaditeľa," videla som v Radových očiach výstražné plameníky.
Tak urobila som také menšie prekvapko.. už dlho neboli dve časti za sebou, hádam to niekoho potešilo.. :)) Aj keď táto je trošku kratšia, ale myslím si, že sa v nej udialo dosť toho.. Vaša Bibs :*
