"Dostal som nápad," ozval sa Rado, ktorý sa opieral o linku.
"Počúvam," zažmurkala som a tým sa mi podarilo odohnať slzy.
"Možno sa ti nebude veľmi páčiť, ale nemáme inú možnosť," neohrabane si prešiel rukou po vlasoch. Kývla som mu na pokyn, že môže začať. "No, zašli by sme na políciu.."
"Nie, ocko má pravdu nemôžeme do toho ťahať policiu, čo ak ocko zostane za mrežami?" nesúhlasne som sa zamračila.
"Zistil som si to a mám aj kontakty, vedel by som zariadiť tak, že by tvoj ocko dostal len podmienku. Síce pravidelne by firmu kontrolovali ale vyšiel by z toho ako tak čistý," podišiel ku mne.
"Čo ak.." skočil mi do reči: " Musíme to nejak vybaviť. Do budúcnosti nevidíme, ale nemôžme to nechať len tak. Musíme to čo najskôr vybaviť, pre dobro Thea," chytil mi tvár do dlane. "A čo ak mama potrebovala len vypnúť?" aj s touto myšlienkou som sa mu musela zvceriť. "To by bola dobrá variancia, ale kde by mohla v takom to čase ísť?" nadvihol obočie.
Prechádzala som spomienkami. Kde som bola s ňou. Kde bývala šťastná. Jediné spomienkové miesto sme mali u babky. Lenže tam by sama od seba nešla. Predsa je to jej svokra. Nikdy nespomnínala svoju mamu. Raz mi ocko spomínal, že mala na to svoje dôvody, ale nikdy mi nepovedal nič viac.
"Už to mám!" v hlave sa mi zapálila žiarovka. "Ocko," rýchlo som zobrala svoj mobil, ktorý doteraz ležal na stole. Vytočila som jeho číslo. "Oci, kde žije moja stará mama?" nepremyslela som si otázku. "Však ty dobre vieš, že kde," počula som jeho unavený hlas. "Myslím tá druhá," opravila som sa. Počula som jeho povzdych. "Nemyslím, že je práve čas na upravovenie rodinných vzťahov," zamrmlal. "Tak kde?" pretočila som očami. "Žije v Banskej Bystrici," videla som ako prekrútil očami. "Kde presne? Nemáš na ňu kontakt?" vychrlila som zo seba.
Nadiktoval mi. A ja som nestrácala čas.
Jednoducho som vypla hovor s ockom a vytočila jej číslo.
Zdvihla mi to až po treťom zazvonení. "Áno?" ozvalo sa v druhom slúchadle. "Som Sandra. Sandra Manková. Prosím, povedzte mi, že je u vás moja mama. Som vaša vnučka," znova sa mi začali spúšťať slzy po líci. "Nechce to aby ste vedeli kde je. Ale je tu. Príďte čím skôr. Potrebuje ťa," šepla. "Prečo nám to došľaka nedala vedieť?!" zúfalo som vyhŕkla. "Je rozrušená. Vždy patrila medzi slabé povahy. A navyše budem rada ak ťa budem môcť spoznať. Musím končiť. Prajem šťastnú cestu," a vypla mi hovor.
"Musíme ísť do Bystrice," začala som sa obliekať. "A ako?" smutne sa na mňa pozrel Rado. "Adam, by sa určite rád k nám pridal," pokrčila som pleca. Videla som mu na očiach, že ľutoval to, že nemal vodičák ani auto. "No tak," podišla som k nemu. Aj keď sa skamarátila (odznova) s Adamom, ani jeden nebol nadšený ak som bola v blízkosti toho druhého.
"Však pôjdeš s nami," položil mi ruku na chrbát.
"Ale ja chcem byť tvoj princ, ktorý zachráni celú situáciu," videla som na ňom, že mu na tom mne z neznámych dôvodov veľmi záležalo.
