Vo štvrtok a piatok som strávila doma sama, lebo Rado potreboval ísť na zápas do Česka. Nevedel mi povedať kedy sa vráti. A tak som sa snažila naňho nemyslieť. Čas, ktorý by som strávila pri rozmýšľaní nad ním som sa snažila vykompenzovať tým, že som premýšľala urobiť nápravu vzťahov u nás doma.
V piatok večer ma navštívil Adam.
"Ahoj," objala som ho.
"Už som si myslel, že si na mňa zabudla. Čo frajer počúva?" zaškeril sa a sadol si na moju posteľ. "Ako?" nedochádzalo mi ako to môže vedieť. "Zabúdaš, že sme v rovnakom hokejovom tíme. Takže je viac než isté, že sa pochválil."
"A ty si nešiel do Česka?" nedávalo mi to zmysel. Pokiaľ viem, tak Adam je rovnako dobrý hokejista ako Rado.
Videla som to dokonca na pár zápasoch, na ktorých som bola ako divák. "Nemôžem," vyhrnul si nohavice a ukázal mi nohu v obväze.
"Čo si robil?" bolestivo som sa zatvárila.
"Hral hokej ako som najlepšie vedel. Až tak to nebolí," oslnivo sa usmial.
"A ja som si myslela, že sa vieš sám o seba postarať," kývla som som hlavou.
Len prekrútil očami a bol ticho. "Deje sa niečo?" asi si všimol, že som nesvoja. "Vlastne neviem," rozčúlene som si prehrabávala vlasmi. "Spravil ti niečo Rado?" začal zatínať päsťami. "Nie, nie. Ten s tým nemá nič spoločné. Vlastne problém je u nás doma. Naši sa správajú dosť čudne. A začínam byť kvôli tomu nervózna," sklonila som hlavu. Vážne mi to denno denne lietalo hlavou.
"Napríklad?" nadvihol obočie. "Napríklad sa nesprávajú ako rodičia. O Thea sa v poslednom čase nestará nikto len ja. Zabudnú poň ho pár krát ísť. Neustále sa vyhovárajú, že nemajú čas. A dokonca som ich už celé týždne nevidela doma naraz," nervózne som chodila po izbe.
"Ešte chvíľu počkaj, možno sa to vyrieši. Možno vážne nemajú len čas. Ak ak to neprestane ani po dvoch týždňoch zavolaj mi a začneme to riešiť," snažil sa ma upokojiť.
"A čo ak to smeruje k rozvodu?" to by som nebola ja, ktorá by musela myslieť vždy na to najhoršie.
"Nemôžem ťa uistiť, že to nie je pravda. Ale nerob unáhlené závery," potiahol ma k sebe a objal ma. Bolo to aj tentoraz z jeho strany len čisto kamarátske gesto. A vážne ma to dokázalo aspoň z časti upokojiť. A zmylo to zo mňa všetky zlé predpoklady.
"V pohode?" spýtal sa po chvíli.
Kývla som hlavou.
"Už ti je lepšie? Teploty? " prezrel si ma od hlavy po päty. "Okrem škrabania hrdla a pár kýchnutí mi nič už nie je. Žiadne teploty ani nič podobného," zamrmlala som a odtiahla sa od neho.
"Tak to som rád," povzbudivo sa na mňa usmial.
"Nevieš asi kedy sa majú vrátiť z Česka?" nedalo mi to. "Podľa toho, či dneska vyhrajú, ak hej tak by ešte tam pobudli, ale ak prehrajú máš ho tu už v nedeľu ako na koni," zdvihol kútiky úst: "Hádam ti už nechýba.""Trošku. Takže mám držať palce aby prehrali?" očervenela som."Ja by som radšej bol, keby vyhrali, ale viem ako to myslíš. Neboj, raz sa musí vrátiť," zaškeril sa Adam.
"A ako sa darí tebe?" premiestnila som pozornosť naňho. "Nič také len mi robí starosti sestra," prekrútil očami.
"Čo znova spravila?" poznala som ju už asi pomaly ako Adama a dobre som vedela, že nie je žiaden anjelik. "Zdá sa mi, že si začala so starším," znepokojene sa Adam rozvalil na mojej a pozoroval strop. "Vek je len číslo," vyhŕkla som známu frázu. Vlastne aj mňa a Rada delia štyri roky, ale zatiaľ ani jeden to nepociťuje. "Ale keď medzi nimi je dvadsaťročný rozdiel," prešiel si dlaňou po tvári. "Ou. Skús sa s ňou porozprávať," pokrčila som obočie. "Myslíš, že som to neskúšal? On ju má úplne pod papučou. A ja netuším čo s tým," videla som, že je z toho riadne zničený. Chápem ako sa cíti. Veď je jej starší brat, mal by ju pred takými vecami ochrániť. Ale niekedy to my ľudia nemáme v moci. "Pokusím sa jej prehovoriť do duše, ale nemôžem ti nič slúbiť. Čo ak sa naozaj sa majú radi? Potom to nie je v našich silách," riekla som.
