Ráno som vstala s horšiou náladou, než akou som išla spať. Akokeby nestačilo, že je škola. A ešte len utorok. Mama má ozaj nenávidí, sestra ju podporuje. Braček sa na mňa spolieha. Ockovi stavím sa, že aspoň trošku chýbam, a moja sesternička má zobudí ľadovou sprchou. Ešteže mi dala desiatu, vlastne mi ju sama kúpila. Podľa mňa tým chcela dosiahnúť to aby som zabudla na ten ranný budíček. No nemám zlatú sesternicu? No pred tým, než som odišla so školskou taškou ma poprosila aby som zavolala domov. A aby som sa poriadne porozprávala s mamou. Bolo jej zbytočné vysvetľovať, že ma vôbec nepočúva.
Teraz sedím v škole a snažím sa prežiť tento deň v zdraví. Jedno na tom všetkom je dobre. Sestra už nechodí na základku, aký by som mala cirkus. Pamätám sa, že keď sme boli ešte obidve na základke, raz som nedala jesť jej rybkám, tak mi to vykričala v jedálni. Počula to zastupkyňa a tak sme mali pohovor u riaditeľky. Hodinu a pol sme počúvali o tom, ako dve sestry sa majú k sebe chovať. Bolo to na nevydržanie.
Na biológií, šiestej hodine, som školu nezvládala a tak som pozorovala cez okno tetu so psíkom. Naša trieda je na treťom poschodí, takže máme celkom pekný výhľad. "Tak čo ako sa má tvoj frajer?" začal do mňa dobiedzať môj spolusediaci. Našťastie sedíme vedľa seba len na biológií. "Nemám frajera," povedala som a prešla si po spánkoch. Títo ľudia v našej triede ma ozaj frustrujú. "Nevieš, že klamať sa nemá?" doberal si ma s úsmevom. "Neklamem, ale sklapni prosím," v hlave mi nehorázne hučalo. "Princezná sa rozčertila, ale klamať neprestala," neprestával. "A odkiaľ máš to, že mám frajera?" šepla som, lebo učiteľka po nás začala pokukovať.
"Videl som vás včera aj s tvojím rozkošným bračekom" žmurkol na mňa. Prekrútila som očami. Myslel tým "mojím frajerom" Adama. "To nie je môj frajer," stihla som namietnúť a akurát zazvonilo. Od včerajška som prvýkrat zobrala mobil do rúk. Mala som päť zmeškaných hovorov a osem správ. Boli tam aj od mami. Rozhodla som sa po dlhom Dominikinom prehováraní, že sa s mamou porozprávam osamote. Ale teraz keď som sa pozerala na to zelené tlačidlo na mobile, nevedela som či ho mám stlačiť. Zatvorila som oči, to mi nabralo odvahu. A po desať-minútovom telefonáte som sa s ňou dohodla, že sa stretneme v meste v Aide. Mala som z toho strach. Ako asi skončíme? Znova začne po mne vrieskať? Alebo ospevovať Klaudiu, či v tichosti odíde? Nevedela som, čo mám od toho čakať.
Nervózne som sedela v oddelenej časti, tejto cukrárne a modlila sa. Keď ma zbadala v očiach som jej videla hnev a úľavu. Hneď ma objala. "Toto mi už nerob dievčatko, dobre?" povedala celá bez seba. "Prečo si odišla?" v tom momente do mňa vošiel môj udržiavaný hnev. Odtiahla som sa od nej. "Ty sa vážne pýtaš, prečo som odišla? Vážne? Som tvoja dcéra, niečo by si už o mne mala vedieť!" to bola moja posledná kvapka trpezlivosti. "Vždy som na vine ja.. nie? Klaudia je anjelik. Proste dokonalé dieťa. Ona ti plní tvoje životné priania, ona je presne ako ty. Ale ja nie som taká. Ja som rada, ak môžem byť samou sebou. Ja nedokážem byť vami. A ak niečo spravím ináč ako by ste to spravili vy som zlá. Ale vieš čo, včera to už naozaj stačilo. Preboha ja som nezviedla Adama! Ani som to nemala nikdy v pláne. Prečo všetko hádžete na mňa. A keď si ma vyhnala z domu, tak som ťa len počúvla. Neboj sa dnes ma máš doma ako na koni. No pred tým sa musím prevetrať," hodila som na seba koženku a odpratala som sa z tamať.
Ešte dobre, že som si nič neobjednala. Prečo nemám žiadnu blízku osobu? Prečo som vždy sama? Už som si tieto otázky kládla milión raz. Ale najhoršie na tom je, že odpoveď som nenašla. Predierala som sa cez dav ľudí na hlavnej. Nemám ku komu ísť. Nemám sa komu vyplakať na pleci. Je to naozaj smutné, aj keď realita.
To každé pätnásťročné dievča ma také nálady? Alebo som len jediná? Vždy som vytŕčala z radu, ale naozaj len preto, že som bola samou sebou alebo preto, že som bola niekým úplne iným. V dnešnom svete to je jedno, či prvá, či druhá možnosť. Ani jednu nemajú ľudia radi. Niekedy sa cítim ako nejaká bábka, podľa ktorej ľudia pozorujú ako sa správa človek keď naň ho sypú nešťastie. Cítim ako keby ľudia okolo mňa boli len profesiónalní herci, ktorým platia ozajstné peniaze. Potkla som sa o obrubník, no stihol ma niekto zachytiť. Ani som sa neobzrela, len zašomrala ospravedlnenie a poďakovanie. Prechádzala som sa dobrú hodinu aj pol. Keď som prišla domov, hodil sa na mňa Teo. "Predsa si prišla domov, chýbala si mi," dal mi pusu na nos, keď som ho zdvihla na ruky. "Aj ty mne," objala som ho. "Pôjdem si ľahnúť, áno drobček?" chápavo prikývol a pustil ma. "Ďakujem zlatko, dobrú," postrapatila som mu vlasy. A keď som bola už v izbe, únavou som spadla na posteľ, ani nie za minútu som zaspala.
