Sedela som v parku. Prúdy sĺz som nedokázala zastaviť. Preto som nechcela ľúbiť, bála som sa, že to bude bolieť ako to opisujú v knihách. A vážne to tak bolí. Zazvonil mi mobil. Volal mi Adam. "Vieš, keď už je toho štrnásteho februára, ten Valentín. Nechcela by si si dať, také kamarátske stretko," počula som na druhej strane Adamov hlas. "A kde?" vzlykla som do telefónu. "Stalo sa niečo? Kde si?" vychrlil na mňa.
"V parku pri stanici," potiahla som nosom. Ľudia na mňa pozerali dvoma spôsobmi. Jedni zhnusene a druhí súcitne. "Za päť minút som tam, len zostaň na mieste, dobre?" cítila som v hlase obavy. "Hmmm," nedokázala som nič povedať. Schúlila som sa do klbka a čakala na záchranu. "Si v poriadku? Prepáč sprostá otázka," zobral ma do náručia.
"Nie som vôbec v poriadku," zadúšala som sa plačom. "Budeš mať mokré tričko," zafrnela som mu do hrude. "To nie je podstatné. Čo spravil Rado?" zaskočila ma jeho otázka. "Čo vieš o mne a o Radovi?" zamračila som sa pri jeho mene. "Už mi to bolo dávnejšie jasné," pohladil ma po vlasoch. "Čo-o ti bolo jasné?" zotrela som si z líca slzy, no aj napriek tomu sa mi tvorili nové. "Viem, že k nemu cítiš niečo viac ako ku mne," porazene si dal hlavu do dlaní.
Šepkali sme aby nás ľudia okolo nepočuli.
"Z kade? A prečo si mi nič nepovedal?" znova som smrkla.
"Videl som to na tebe. Či už v tej šatni, neskôr v klube. Aj keď si sa snažila to nedávať najavo. A prečo som ti to nepovedal? Ts, asi som naivne dúfal, že si to len nahováram. Možno, že zmeníš názor. A aj na ňom bolo jasné, že sa mu páčiš. Párkrat sme sa preto pochytili," pozrel sa na mňa a dal mi pramienok vlasov za ucho.
"Keby som sa mu naozaj páčila, nezahadzoval by sa s nejakou blondínou," odfrkla som si. Práve som si sľúbila, že kvôli nemu nevyroním ani slzu. "To by nespravil," pokrútil hlavou. "Stalo sa," postavila som sa, ale ešte stále oslabená som spadla do Adamovho náručia. Tváre sme mali pri sebe, medzi nami bola možno len milimetrová štrbinka. "Mal by som ti niečo povedať," pozeral sa mi hlboko do očí. "Počúvam," stroho som preglgla. "Keď si bola opitá, pobozkala si ma. Viem, že chceš aby sme boli len kamaráti, ale bolo to nádherné. Prosím, zopakuješ to? Prosím posledný raz," začali sa mu tvoriť slzy.
Vedela som, že som mu práve zlomila srdce.
A nebolo to ľahké zistenie.
Musela som mu vyhovieť.
Jemne som kývla hlavou. Pobozkal ma krásne, bolo to nežné, ale nemala som žiadných motýlikov v bruchu ani nič podobné. O čo by to bolo po dnešku lahšie, keby moje srdce patrilo Adamovi.
"Ďakujem," objal ma. "Ja ďakujem, lepšieho kamaráta som si nemohla priať," vedela som, že tie slová ho zabolia, ale chcela som si byť istá, že to nebude brať inak, ako to má ozaj byť. "Už by sme mali ísť preč, ľudia na nás čudne zízajú," zamrmlala som. Zachechtol sa a postavil sa vedľa mňa. "Nepôjdeš ku mne? Rodičia sú znova na služobke a sestra je niekde s frajerom," utrel si chrbtom ruky slzu, ktorú som mu spôsobila.
"Si si istý?" nadvihla som obočie. "Stopercentne, pozrieme si pár komédie a napcháme sa zmrzlinou. Vraj to pomáha," videla som, že sa drží. Nechce aby bolo vidieť jeho pocity a ja ho chápem. Chytila som ho za ruku:" Prečo nie?". Toľko sme sa hádam ešte nezasmiali.
Ale o šiestej som sa musela vrátiť domov, vraj mamina s ockom chcú mať romantickú večeru. A ja som vyvolená na stráženie Thea alebo inými slovami jediná nezadaná z celej našej familie. S Theom sme si pozreli Madagaskar (konečne nie Shreka) a potom som ho odniesla do postele, keďže zaspal desať minút pred koncom filmu. Ja som si šla napustiť vaňu, a pre efekt som si zapálila pár sviečky. Vliezla som do nej, k tomu som si pustila ukľudňujúce piesne. Prišla mi SMS od Rada:
