"Tak čo si prosíte?" pozrela sa na mňa mamka spoza jedálneho lístka.
"Mne to je jedno," pokrčila som plecami. "Ja by som si dal vypražaný syr, hranolky a zeleninovú oblohu," odpovedal Rado slušne."Tak aj ja to isté," pokrčila som ramenami. "A ty miláčik?" pozrel sa ocko na mamu. Nakoniec si vybrali obaja rybu s americkými zemiakmi, už sme len čakali kedy nám to privezú. "Tak ako to vám ide vo vzťahu?" začala mamka.
"Mami, len prosím žiadny výsluch," nesúhlasne som sa na ňu pozrela.
"Ale zlatko, však nič zlé som nepovedala," pokračovala mamka nevinne. Keďže sme si sadli s Radom oproti ním, tak mi mohol nebadane chytiť stehno. Čo ma celkom upokojovalo. "Ďakujeme. Nás vzťah ide dobrým smerom," nebadane sa uškrnul.
Asi mu to prišlo komické ako mne.
"Takže žiadne hlúposti?" prižmúrila na nás oči. "Žiadne. Oci," prosebne som sa naňho pozrela. "Zlatko, Sandy bola vždy tá rozumná," žmurkol ocko na mňa. "To máš pravdu, možno preto sa bojím, že sa jej zachce vystrájať," pozorovala ma.
Zachránil ma čašník, ktorý nám priniesol jedlo.
Ďalej sa táto téma nerozoberala.
S čím som bola úplne spokojná.
Po kine sme odniesli Rada domov, kvôli rodičom som sa s ním nemohla poriadne rozlúčiť. Tak sme sa len objali.
Prišla som domov úplne strhaná ale aj tak som sa donútila urobiť pár testov. Už o mesiac má čaká monitor a o další mesiac príjmačky. Nič zábavné. Spať som mala v pláne ísť o polnoci. Kebyže mi nenapísal Rado.
Takže ráno sa mi stávalo ešte horšie. Aj keď som vstala až o jedenástej. "Dobré ráno spachtoš," pozdravil ma ocko plný energie.
"Dobré," zívla som si.
"Ináč volal Rado, vraj máš byť pripravená na piatu," zvestoval mi novinky.
"Nič iné nepovedal?" zamrmlala som a rozospato pretrela oči. "Ani len nenaznačil," zničená som si sadla na gauč a podoprela si hlavu o kolená. Zapípal mi mobil položený na stole. Prišla mi SMS od Adama, či mám čas sa s ním dnes stretnúť.
Pre: Adama
Od: Sandy
Ak pozývaš na nejaké mega super raňaky a.k.a. obed :))
Od: Adama
Pre: Sandy
Prídem pre teba o polhodinku... Takže makaj ..v pyžame ťa neberiem :P
"Chýbaš Radovi?" uťahoval si zo mňa ocko. "Nie, lebo Adamovi," vyplazila som jazyk naňho, šťastná že neuhádol. "Vždy som vedel, že sa z teba stane lámačka sŕdc," pyšne sa zatváril. "Tvoja lámačka sŕdc sa ide dať dokopy, aby nevyzerala ako strašidlo, keďže zdedila gény po ockovi," vrátila som mu to, hrdá na svoj výkon. "Au, to bolelo," ublížene sa na mňa pozrel. "Pravdou je, že si po mne zdedila všetko čo je na tebe roztomilé," nevzdával sa.
"Okej oci vážne by som si s tebou ešte pokecala, ale naozaj takto nemôžem ísť," ukázala som na moje pyžamko so žirafami, ktoré okolo krku mali ružovú mašličku. A háro ala všetko možné.
"Náhodou, viac sexy si ešte nebola," vyceril zuby. "Oci? Mne sa sníva? Neverím, že si povedal sexy!" zo smiechom som vošla do izby, kde som sa ako tak skultúrnila.
"Ja viem, že som už starý cap. Rokmi nepribúda rozum u každého, práve naopak," počula som ho zakričať. "Oci! Veď máš len štyridsaťtri rokov," znechutene som odfrkla. Vyšla som z izby v dlhých jeansoch a teplom svetríku s riasenkou na očiach a rozpustenými vlasmi. V obývačke som ho našla sedieť na pohovke. "A ako vidím nestarnem sám dievčatko," odpil si z piva. "Oci, vždy budem tvoja dcéra," objala som ho. "Vieš, čo je zvláštne? To isté mi povedala Klaudia, keď nám oznámili, že sa budú brať," povedal ocko, keď sa napil znova z piva.
"Kedy?" vyvalila som oči.
"V piatok, keď si šla k Radovi," smutne sa na mňa pozrel.
Zazvonil mi mobil. "Čakám ťa dole," ozvalo sa z mobilu, a hneď sa hovor zrušil.
"Oci ľúbime ťa, jasné? Je to Klaudiino rozhodnutie, ak je s Davidom šťastná nemôžeme jej to brať," dala som mu pusu a štartovala dole za Adamom.
Uvidela som jeho auto, a jeho ako nervózne ťuká po volante.
"Ahoooj," sadla som si do auta vedľa šoféra. "Čau," pozdravil sa odmerane. "Uleteli ti všetky mušky?" snažila som sa mu trošku spríjemniť náladu. Už za tých pár sekúnd som si všimla, že nie je ani zďaleka v poriadku. "Haha," ironicky sa usmial. "Aha, tak preto si ma vytiahol von. Aby si mi zhoršil náladu. Blahoželám podarilo sa ti," nahnevane som naňho vybafla.
"Prepáč som magor," videla som, že je nahnevaný sám na seba.
"Čo sa stalo?" premerala som si ho.
"No vieš, Aďa je tehotná," skrúšene vyhrkol. "Čože? Kedy? Ako?" neverila som vlastným ušiam. Toto by som na Aďu nikdy nepovedala, aj keď je pravda, že žiadna ochrana nie je stopercentná. Zastavil pred reštauráciou. Vystúpila som z auta a silno ho objala. "Bude to v poriadku," šepla som a pohladkala ho po chrbte. "Prišli sme sa najesť nie?" skryl svoj bolestivý výraz za falošný úsmev. "Máš pravdu, vážne som hladná," s očareným pohľadom som sa pozrela do okien reštaurácie. "Tak to je vážne," chytil ma za ruku a vošli sme dnu. "Čo si dáte?" prišla k nám mladá čašnička. "Špagetti," zvolali sme naraz. "Ako dlho ste spolu?" spýtala sa nás s úsmevom a la viem všetko.
"My sme len najlepší kamaráti, ja mám priateľa," rýchlo som ju vyviedla z omylu.
"Potom sa ospravedlňujem," začervenala sa: "Prosíte si niečo na pitie?"
"Ja si poprosím džús a je to v poriadku," usmiala som sa na ňu povzbudivo.
"Aký? V ponuke máme multivitamín, jahodový, jablkový, ananásový, pomarančový, a ešte.." stopla som ju: "Ja si dám jahodový," usmiala som sa na Adama. "Ja tiež," s úsmevom sa pozeral na odchadzajúcu čašníčku.
"Také dievča by si si mal nájsť. Čo ti dokáže spraviť tento úsmev na tvári," pozrela som naňho. "Už som ju našiel, ale osud nám to nepraje," zapozeral sa na mňa. "Kto to je? Poznám ju?" táto informácia ma potešila. "Poznáš," kývol hlavou: "Nechcem sa o tom baviť. Tak čo? Aký máš názor na Tibora?" Vypľul jeho meno. Tentokrát ho chápem. "Vyzerá ako v pohode chlap. Už vie o dieťati?" spýtavo som sa naňho zahľadela. "Nie, nevie," vložil si hlavu do dlani. "Mal by o tom vedieť skôr ako ktokoľvek iný," vyčítala som mu. "Ja viem, ale Aďa sa bojí reakcie," zaznela mu úzkosť v hlase. "On ju ľúbi. Videla som to. Ak by ju nechal je debil," videla som ako to Adama zasiahlo.
"Máš pravdu," nakoniec zdvihol hlavu a usmial sa na mňa. "Prepáč, že ťa zaťažujem s mojimi problémami. Len som sa musel niekomu vyrozprávať," zahľadel sa na mňa. "Adam stále ma nepoznáš? Sme kamaráti. Ja ti rada pomôžem vždy keď budem vedieť ako," chytila som ho za ruku, ktorú mal položenú na stole :"A opováž sa ďakovať."
Za krátku chvíľku nám doniesla čašníčka jedlo a pitie, ktoré sme si objednali. A keď ma doniesol domov, sľúbil mi, že mi hneď zavolá akú bude mať Tibor na to reakciu. Domov som prišla okolo tretej. Takže ešte hodinu som mala čas do prípravy. Aj keď sa pripravujem hodinu, no z toho štyridsať minút nerobím nič a zvyšných dvadsať minút prichádzam o nervi. A tak to bolo aj tento krát. Niektoré veci sa proste nemenia. Spokojne som sa dívala do zrkadla. Čierne nohavice mi vytvárali užšie nohy, k tomu tmavomodré tielko a teplý čierný sveter. To bol outfit, v ktorom som sa cítila pohodlne a príjemne. Videla som moje zamyslené oči, v ktorých boli ukryté novinky z dnešného dňa. Niekto by bol prekvapený, ale ja nie. Myslím, že ma už nedokáže nič prekvapiť. Ale to som nevedela ešte o prekvapení, ktoré pre mňa nachystal Rado. Myslím, že som sa mýlila.
Tak čo hovoríte? Viem nič moc.. Ale snažím sa verte... Vkladám do toho všetko.. Každý sa čuduje mojej zamyslenosti a asi by ma zavreli na psychiatriu keby sa dozvedeli o tom, že tak rozmýšľam nad príbehmi.. No čo som čudná :D normálna som nebola nikdy.. Mám vás rada! Vaša Bibs :*
