A ďaľší deň plný utrpenia. A najhoršie na tom celom dni je škola. Sama neviem ako som sa doplazila do školy, no nemala som na výber. Ešte dochodím posledný ročník základnej školy a budem mať pokoj. Potom len stredná, možno vysoká a kariéra. Možno až veľmi myslím na budúcnosť, ale mne to neprekáža. V triede som si sadla, prihovoril sa ku mne Denis - môj spolužiak :" Už vieš kde ideš ďalej?". To je u nás momentálne hlavná téma. Na akú školu, kto pôjde. Včera bola výstava škôl, po ktorej som už vôbec nevedela, čo chcem robiť ďalej. "Zatiaľ gympel, a čo ty?" usmiala som sa naňho. Patril medzi tých normálnych spolužiakov. "Som na tom rovnako. Ja vôbec neviem čo chcem. Vlastne viem, určite budem robiť v nejakej kancelárií," žmurkol na čo som sa rozosmiala. Bolo to absolútne komické.
Obzrela som sa dozadu a videla som pretáčanie očí mojich spolužiačok a výsmechy. Za tie tri mesiace som si na to zvykla. V osmičke, neboli také, ako by som to správne opísala? Namyslené? Dá sa tomu aj tak povedať. Minulý rok som si s každou jednou rozumela. A teraz BUM, z ničoho nič som sa po prázdninách s nimi odsudzila. Teraz spravím hocičo, len ma vysmejú. A ja nechápem prečo. Čo som spravila zle? Našťastie zazvonilo a ja som sa mohla nechať unášať hodinou matiky. Matika nie je ťažká na hodine, ale keď máme siedmu hodinu pripravy na monitor, len nemo pozerám. Tamte príklady nechápem. Takže ak spravím monitor aspoň na 68 percent budem nadšená.
Deň ubiehal slimačím tempom. Moje pozeranie z okna a čarbanie do zošita, už boli unávne. A ako by to nestačilo na biologií ma učiteľka vyvolala k tabuli. Nenávidím odpovedanie pred tabuľou. Našťastie posledné učivo bola obehová sústava organizmov, ktorú mám celkom rada, tak som to vedela. Aj keď cez otázky z predchadzajúcich látok som prešla s odretými ušami. "Bifla," zamrmlal spolužiak a ja som ho krásne odignorovala. Domov som prišla maximálne unavená. A ešte ma čakalo umývanie riadov a vysávanie. Zničene som sa roztiahla na posteli. A asi po desiatich minutách na mňa skočil Teo. "Aoooj," zvískol mi rovno duší. "Ahoj, ako si sa mal v škôlke?" spýtala som sa a snažila som sa ho zo mňa dať dole. "Šuprovo, s Klárkou som sa hral na strielačky," povedal s nakazlivým úsmevom. "Tvoja nová frajerka?" podpichla som ho. "Len kamoška," obraňoval sa.
"Ale keď bude moja frajerka tak ti to ako prvej povjem," dal mi pusu na líce. " To som rada," rozstrapatila som mu jeho tmavé kučierky. "Všakže pôjdeš so mnou na ihrisko?" urobil na mňa psie oči, a v tom bol naozaj dobrý. "Neviem ešte, keď budem môcť," povedala som smutne. "Prečo by si nemohla?" nechápal. "Mamina je na mňa nahnevaná," snažila som sa prehĺtnúť slzy, ktoré sa mi už drali na povrch. "A aj Klaudika, že? Ale ty za to nemôžeš," povedal nahnevane. Len som pokrčila plecami a silno ho objala. "Pripučíš ma," povedal po chvíli Teo. "Prepáč," rýchlo som si utrela slzu, a dúfala som, že si to nevšimol. "Ľúbim ťa aj maminka ťa ľúbi," povedal a tentokrát ma objal on.
"Idem sa špýtať mamky, či ťa pustí so mnou ísť von," nestihla som namietať a už utekal preč. O päť minút, už bola mama v mojej izbe. "Pôjdeš s ním von, ale len pod podmienkou, že sa Klaudii ospravedlníš," mračila sa na mňa. "Ale..." začala som. "Bez akýhkoľvek pripomienok," zastavila ma a odišla. "Už šom pripravený," prišlo ku mne to trdielko s teplákmi oblečenými naopak. Pomohla som sa mu obliecť a ja som sa obliekla tiež. "Kde je ocko?" spýtala som sa mami, aj keď sa mi moc nechcelo s ňou rozprávať. "V robote, príde až podvečer," odpovedala, zatiaľ čo som obúvala Tea. "Ahoj mami," skríkol Teo, a už vybehol z dverí. "Čaute," pozdravila, po čom som zamkla dvere a kľúč som si vložila do vrecka. "Tak, na ktoré ihrisko chceš ísť?" chytila som jeho malú ručku do tej mojej. "Na modré," s úsmevom vykríkol. Ihrisko sa nachádzalo len štyri bloky od toho nášho. Pomohla som mu na hojdalku, a pomaly ho rozhojdala. Od šťastia pískal, z čoho som bola rada. V celom sídlisku sa ozýval jeho detstký smiech. Bolo to čarovné. Zima nás obkľučovala, a dala nám to riadne pocítiť, ale my sme ju nevnímali.
