Takže k Vianociam zostávajú dva dni. Obraz je už hotový, a preto sa v blízkej budúcnosti nemusím stretnúť s Radom. Teda aspoň nemám v pláne.
A asi rozmýšľate, čo s Adamom. Od tej scénky som sa mu úspešne vyhýbala.
Chalani sú už na chvíľu mimo, mojich problémoch. Myslím, že som spomínala, že sa mi zdalo, že rodičia niečo vymýšľajú. (p.a. toľko že v jednej vete. gramatika a lá bia). Ale beriem späť. Niečo sa kuje pri Klaudii a Davidovi. No ja sa do ich záležitostí nestarám. Predsa sú už dospelí ľudia. Theo sa nenormálne teší na darčeky. Nič sa u nás nepúšťa len rozprávky. A to dookola. Theo ich už vie naspamäť, ale to je asi najmenej čo ho trápi. Dneska ráno som nakúpila darčeky, tak predsa tam, budem sa musieť ísť vrátiť. A ako sa poznám, alebo skôr ako poznám svoje šťastie nevyjde mi to tak aby som sa s ním nestretla. No, musíme byť optimisti, nie?
Ja som si na Vianoce, kúpila novú knihu, ktorú už tretiu hodinu hltám. Ja za to nemôžem. A mama sa zbláznila. Volá ma piecť koláčiky. "V živote sme nepiekli, žiadne koláče," snažím sa z toho vymotať.
"Život je zmena," kývne hlavou do strany. "A čo Klaudia?" nedám sa tak ľahko. Mama mykne plecom, asi nie je doma.
Proste nie som v tom dobrá. Jedine, čo som sa celý život navarila, a nepodarilo sa mi to skaziť boli špagety! Tak ako môže chcieť odomňa aby som jej vypekala. "Mami nepotrebuješ niečo z obchodu?" hľadala som akýkoľvek útek z kuchyni.
Chvíľu sa zamyslí, čo mi dodá vieru.
Ale nadíde sklamanie. "Nie všetko som už nakúpila ráno," povedala pokojne. Čo mama bola nakupovať? To treba niekde zapísať! O nákupy sme sa starali ja a Klaudia. Už od kedy si to pamätám. A takto som strávila večerný pondelok. Pečením. Ale musím sa pochváliť, spiekli sme len tri plechy koláčov z ôsmich. To je rekord.
A dozvedela som sa novinku. Vraj mama nakúpila nové ozdoby. Od mojich šiestich rokoch boli stále tie isté. A zrazu kúpila nové? Je to naozaj čudné. Čestne vyhlasujem, že moja mama sa zbláznila. Do teraz sme mali vždy slamené. A tento rok kúpila vraj modro-strieborné. Ja asi zjem papuču.
* * * * *
Na ďalší deň ráno mňa a Klaudiu zobudil Theo. Vraj sa ide zdobiť stromček. Zničene som sa pozrela na hodinky, bolo len desať hodín. "Ešte hodinku som mohla spať," zakňučala Klaudia, asi rovnako nadšená z takého skorého budenia. "Nezdá sa ti mama zvláštna?" spýtala som sa Klaudii, keď som sa odvážila konečne položiť nohy, na studenú podlahu. To máme za to, že sme v izbe zamietli akékoľvek koberce. Len mávla rukou :" Kríza stredného veku."
"Predstav si včera sme piekli," zívla som si a pretrela oči. "Neverím," kývla hlavou Klaudia. "Vážne v kuchyni máš ako dôkaz tri spečené plechy," natiahla som si na seba čierné voľné tepláky, a staré ockove tričko.
"Zostalo niečo straviteľné?" pokrčila čelom Klaudia.
"Ďalšie štyri plechy lineckých," nadvihla som obočie a musela som sa rozosmiať, keď som zbadala ako sa tvári. "Dievčatá, nebudeme na vás čakať," kričala mama z obývačky.
"Už ideme," schytila som si vlasy do copu. To mi pripadalo ako práve najlepšia možnosť.
Prišli sme do obývačku, ťahaním nôh po zemi. Ako som si stihla všimnúť ocko bol na tom rovnako.
Úplne mimo. Po ozdobovaní som sa pobrala do izby. "Kde si myslíš, že ideš?" zastavila ma mama. "Do sprchy. Potrebujem si ísť niečo vybaviť," kusla som si do pery nervózne. "Nech si do pol siedmej doma," pokrútila som očami. "Posnažím sa byť," zatiahla som a vbehla do izby. Pripravila som si teplé oblečenie, a šla sa rýchlo osprchovať. Vlasy som si zopla aby som nemusela dlho čakať pokiaľ vyschnú. Keď som bola dostatočne oblečená, rozlúčila som sa s Theom a ockom, a šla tam, kde každý rok.
