CLUMSYSUTRA || Luke Hemmings [SLOVAK]

step 16. - happyend

"Ešte sem Brooke, posledný obchod, sľubujem!" hodil sa predo mňa na kolená s rukami zopnutými do výšin. Úplne zahanbená som ho začala ťahať nazad ku mne, predsalen sme stále presne v strede obchodného centra a okolo nás sa začali zhromažďovať ľudia. Vyzeralo to dosť dôveryhodne na to, aby si okoloidúci mysleli, že sa práve ide konať žiadosť o ruku.

"Michael vstávaj z tej zeme," trhla som s ním silnejšie posielajúc úsmev starému pánovi a pár dievčatám, ktoré nám venovali iskriace pohľady. Pohľad som opäť stočila na chlapca predo mnou, ktorému sa na tvári začal črtať čím ďalej, tým väčší úškrn. "Hlavne neurob žiadnu sprostosť, dobre?" gestikulovala som naokolo. Čím viac ľudí si z vrecka vyberalo mobilné zariadenia, aby si mohli zvečniť túto nádhernú chvíľku v mojom živote, ktorá bola viac trápna ako úžasná, a to všetko ma desilo. 

"Buď so mnou pôjdeš do toho obchodíku alebo vytiahnem prsteň, čo som kúpil mame na narodeniny a urobíme im tu šou," povedal potichu siahajúc do vrecka na kabáte. V poslednej chvíli som ho zadržala kývnutím hlavy. Behom sekundy si oprašoval čisté kolená, schmatol moju ruku a odkráčal pomedzi sklamaní dav preč. V okamihu, čo sme sa stratili z dohľadu, spustili sme nekontrolovateľný smiech. 

"Niekto si zabral aj to posledné miesto, len aby nás mohol vidieť odchádzať preč," plesla som sa do stehien, keď sme vstúpili na elevátor. 

"Možno budeme v novinách," žmurkol na mňa, hravo si obmotávajúc ruku okolo môjho pásu. 

"Hviezdy internetu na tento týždeň," zazubila som sa pridávajúc do kroku, aby som čím skôr mohla vypadnúť z tohto nákupného šialenstva. 

-

"Už musíme ísť Broo," zaťahal dvakrát za rukáv mojej mikiny. Vystrčila som ukazovák do vzduchu, nech mu signalizuje ešte chvíľu, no zjavne to nepochopil ani trošku. "Mali sme tam byť o ôsmej, je osem nula jedna," horko zaplakal, kým sa zúfalo uvelebil na stoličku neďaleko od hracej konzoly. Musím priznať, že toto bol jeden z jeho najlepších nápadov. Mohli ste si tu vyskúšať akúkoľvek hru, ako dlho ste chceli a na hociktorej konzole ste chceli. 

"Kým ma nezabijú, potom už pôjdem," prehodila som cez plece neregistrujúc odpoveď, ktorej sa mi dostalo a viac sa zameriavajúc na hrozbu apokalypsy v mojej močovej sústave. Odkedy sme odišli z domu okolo druhej poobedie, som nenavštívila miesto zvané toalety a to som vypila predtým dobré dva litre vody. Moč - nemoč, musela som hru dohrať dokonca, a že sa mi to aj podarilo! Michael mi frustrovane zagratuloval k výhre, no to už ma ťahal von z miesta, len aby sa to nezmenilo na ďalšie hodinové prehováranie k odchodu. "Povedal si, že sa môžem zahrať koľko chcem," odula som spodnú peru zatiaľ, čo som sa nechala viesť dolu schodmi, "a musíme sa zastaviť na záchode." 

"Nemáme čas," zanariekal, no i tak tam zabočil. Isto nechce mať vedľa seba uzlík prebytočnej skuvíňajúcej vody na ceste nazad. 

Po vykonanej potrebe sme sa uvelebili v hebkých sedačkách môjho auta. Napriek tomu, že to bolo moje auto, Michael si vydupal miesto šoféra. Po poslednej jazde s ním som veľmi váhala či mu zverím do rúk to jediné o čo sa nemusím deliť s pánom Blondvlasom, no napokon som mu dopriala pohodlie sedačky vodiča. 

"Nenávidím tú pesničku," zafrflal po necelých piatich minútach tichej jazdy, "hrajú ju dvestokrát za deň a mňa už iba ide roztrhnúť, keď počujem you're the light, you're the night." Odtiahol ruky od volantu rozhadzujúc ich na obe strany ako taká najväčšia pipka. Niekoľko krát ešte stihol zaklipkať mihalnicami skôr, ako ich vrátil na ich správne miesto a znížil hlasitosť rádia na minimum. 

"Prestaň, v tichu sedieť nechcem," načiahla som sa po koliečku na pridávanie zvuku, no hneď mi po nej capol a tak ma od toho odhovoril. 

"Kto povedal, že budeme sedieť v tichu?" otočil na mňa tvár na zlomok sekundy, "ideme sa rozprávať o poriadnych veciach ako správny plnoletý ľudia."