𝚄𝚗𝚕𝚎𝚜𝚜 𝚃𝚑𝚎𝚢 𝙳𝚒𝚎

[five]

*:･ﾟ✧*:･ﾟ

Obloha sa pomaly zmrákala a začali padať snehové vločky. Pomalými pohybmi smerovali smerom nadol, aby posypali Kankaru novou vrstvou snehu. Nuru a Ender postupovali vpred čo najrýchlejšie to šlo, lebo uviaznuť cez noc v snehovej fujavici nie je veľká výhra. Nuru nechal Endera nech kráča pred ním, lebo ho chcel mať pod dozorom. Opäť mal podobu vlka a to z toho dôvodu aby ich doviedol do najbližšej dediny. Zdvihol hlavu k oblohe a Nuru pre istotu potiahol nosom, tak ako on. Obzrel sa za seba, keď začul tiché kroky na praskajúcom snehu.
Prešlo to okolo nich do oblúka a potom nastalo ticho.

Nuru sa pozrel na konáre a keď uvidel, to čo hľadal, trochu sa mu uľavilo. Biela vrana opäť sedela na čiernom konári a sledovala ho prenikavými červenými očami. Nuru pokrútil hlavou, keď roztiahla krídla. Chcel jej naznačiť, že nemá záujem všetko vysvetľovať Enderovi.
,,Sme blízko," vyrušil ho z premýšľania vlkolak a Nuru sa rýchlo obrátil jeho smerom. Keď sa Ender vybral rýchlym tempom pred, Nuru sa rozutekal za ním. Lapal po studenom dychu, ktorý ho podal do pľúc, no nechcel stratiť jeho stopu. Vtom prudko zabrzdil a div sa nepošmykol na mokrom snehu, ktorý sa vymrštil do vzduchu. Ender stál s vyplazeným jazykom vedľa neho a obrátil na neho vlčiu tvár.
,, Nemôžeme tam vkročiť takto," odvetil Nuru a založil si ruky na hrudi.
,, Čím si si to predtým zafarbil vlasy?" opýtal sa ho Nuru po chvíle ticha. Vlk vedľa neho sa rázom postavil na zadné nohy a premenil sa na opäť na človeka.
,, Uhlím," odvetil Ender. Nuru prikývol a bolo mu jasné, že len tak v taške nenosí uhlie.
,, Môžeme to skúsiť s popolom," dodal Ender a načiahol sa do Nuruovej tašky. Ten ho už už chcel zastaviť, no Ender už zvieral v ruke knihu. Pomocou jeho mágie ohňa ju spálil skôr, ako mu ju Nuru stihol vziať.
,,Dlžíš mi knihu," zamrmlal namosúrene Nuru a zamračil sa na vlkolaka. Ender sa nervózne usmial a radšej odvrátil pohľad. Potom vzal spálené čierne kúsočky z knihy a rozdrvil ich. Vzal ich do dlane a rozotrel si ich do vlasov. Nuru ho sledoval s prižmúrenými očami a keď si uvedomil, že to zjavne funguje nechal ho, nech spraví to isté s jeho vlasmi.

,, Vyzeráme ako bratia," zhodnotil Ender keď sa pozrel na Nurua. Bola to pravda. Obidvaja mali vlasy rovnakým odtieňom šedej a červené oči k tomu dodávali presvedčenie, že sú naozaj z tej istej rodiny.
,,Dobre, poďme už," odvetil Nuru a pozrel sa dole zo snehového kopca na ktorom stáli. Pod ním sa totiž nachádzala menšia dedinka, ktorej meno však Nuruovi nebolo známe. Pomalým krokom sa k nej blížili až pokým sa Ender nepošmykol a neztrútil do snehu. Nuru sa musel udržať aby sa nezačala smiať na jeho nešikovnosti.
Pomohol mu postaviť sa a zvyšok cesty zvieral jeho ruku. Pustil ju až pri bráne na kamennom chodníku.
,,Dobre," začal Nuru a Ender sa na neho pozrel.
,,Dokúpime si nejaké jedlo a nájdeme nocľah. Potom budeme pokračovať v ceste do Sanyi," odvetil a vykročil do dedinky. Domy naokolo boli z kameňa a ulice preplnené obyvateľmi. Pravdepodobne prišli akurát vtedy, keď je to tu najviac preplnené.
Keď zašli hlbšie do dediny, Nuru zastal pred jedným podnikom. Červenými očami prečítal názov podniku a usúdil, že by bolo vhodné tu zostať cez noc. Otočil sa aby pohľadom našiel Endera no zistil, že pri ňom stáli akýsi vysoký muži a Ender na nich hľadel so zaklonenou hlavou. Mali ma sebe uniformi, čo ukazovalo, že sú vojaci z Kankary.Nuru sa k Enderovi rýchlo dostal pomedzi ostatných a zastal tesne vedľa neho.
,, Musíme ísť -" povedal. Pozrel sa do ľadovo modrých očí, ktoré boli nad ním oproti nemu. Vyžarovali silnú energiu, čo nasvedčovalo, že daný vojak je vlkolak. Nurua premkol na sekundu strach, a tak pevnejšie uchopil Endera.
,,Idete s nami," povedal hlasom snáď ešte chladnejším, než bol jeho pohľad.
,, Prečo," napol Nuru svaly na celom tele a zamračil sa. Dal na to všetku svoju odvahu.
,, Dobrý pokus zo zamaskovaním, vyzeralo to naozaj presvedčivo. No máme presné obrázky vášho vzhľadu aj cez to, že ste si zmenili farbu vlasov, nepomohlo. Ste albíni. Odvedieme Vás do bezpečia. Dopočuli sme sa, že Wuta neprávom a hlavne násilne odviedla albínov z našich dedín. Porušili naše hranice bez súhlasu a ich vojská tu nemali čo robiť." Vojak im odvetil rozhodným hrubým hlasom, no stále znel ticho a tajomne. Nuruovi trochu odľahlo, keď začul slovo bezpečie a bol rád, že sa o tom dopočuli skôr, ako im to on mohol povedať. Ender striasol jeho ruku a podišiel dopredu. Nuru vedel, že sa cítil lepšie medzi svojou rasou, no Nuru nenávidel ich prebíjajúci sa pach, ktorý mu zostával v nose.
Nemo prikývol a keď mu druhý vojak naznačil, aby podišiel aj on, tak to spravil.