𝚄𝚗𝚕𝚎𝚜𝚜 𝚃𝚑𝚎𝚢 𝙳𝚒𝚎

[sixteen]

*:･ﾟ✧*:･ﾟ

(tw: blood, violence)

Chodby prísne stráženej časti väznice sa premenili na červené more. Ymo cítila teplú krv ako jej prúdi okolo bosých nôh no nevnímala to. Nasávala z nej energiu tak, aby ju potom darovala Démonovi svetla, za to, že ju oslobodil.
Dvere sa rozrazili a na Ymo sa uprelo niekoľko párov očí, ktoré boli však zahalené za maskami vojakov, ktorí väzenie strážili.

Ymo sa zúžili zreničky, keď do stredu jej tela za zapichla čepeľ nabrúsenej sekery. Bolesť odišla tak rýchlo ako prišla. Cítila ju, no potlačila ju. Rukou chytila drevenú časť a jedným švihnutím ju zo svojho mäsa vybrala a odhodila na zem do útrob krvi a vyrvatých orgánov.
Ymo síce vojakom nevidela do tváre, no cítila ich narastajúci strach. Niesol sa k nej ako závoj hmly a stupňoval sa zakaždým, keď urobila krok v pred. Dvere za skupinou vojakov sa zavreli a tak zostali na pospas smrti. Tí ktorí sa vzdali dobrovoľne, Ymo ušetrila od pomalej trýznivej smrti.
No tí, ktorí na ňu zaútočili...
tí toho hneď ľutovali.

Ymo sledovala ako čierne vlákna jej mágie nadobudli podobu loveckého noža. Bol prispôsobené tak, aby sa ľahko zabodol, no oveľa ťažšie a bolestivejšie vytiahol. Ymo síce mala na to silu, no vojak stonal od bolesti zakaždým, keď sa lovecký nôž vyrval z jeho tela spolu s dokaličenými črevami. Hľadaj jej do tváre a rukami hmatal okolo seba. Jeho oblečenie bolo nasiaknuté jeho vlastnou i cudzou krvou ako tak ležal na zemi.
Ymo mu nôž posledný krát zabodla do brucha a potom mu ním prerezala krčnú tepnu. Znechutene si odpľula, keď jej na tvár dopadli kvapôčky krvi.
Žblnkotane v tekutine ju donútilo odočiť sa. Odhodlaný vojak sa s posledných síl snažil na ňu zaútočiť. Kožu z tváre mal stiahnutú a tak sa na Ymo upierali iba prázdne bielka očí a zafírovo modré dúhový.
Uškrnula sa nad naivnosťou mladého muža.

Jedným mávnutím ruky sa čierne vlákna spojili a vytvorili dlhý hrot ostrý ako britva. Vojakovi sa poslednýkrát zablyslo v očiach.
Hrot sa mu zapichol do prednej časti hrdla a vyšiel na zadnej časti lebky. Ako sa tak oprel vlastnou váhou o hrot, vlakna sa mu zaryli ešte hlbšie. Pomaly ale iste mu vlákna začali ničiť vnútro lebky až pokým sa jednotlivé kusy jeho hlavy nerozpŕchli po miestnosti.

Ymo zo seba zhodila kus mäsa a zvraštila tvár.
Na jej pleci pocítila tlak a keď sa otočila, hľadela do čiernych očí Démona svetla. Na tvári mu vyhrával jemný úsmev a bol pripravený Ymo pochváliť.
,, Dobrá práca, Ymo," precedil pomedzi zuby a narovnal sa. Ruku z jej pleca odtiahol a roztiahol ruky. Ymo sa zahľadela k zemi. Krv sa rýchlo zbiehala k nemu, ako keby ju hltal vír. Možno sa to Ymo len zdalo, ale Demon svetlá vyzeral byť ešte mocnejší než predtým.
Rúcho, ktoré nosil malo snehovo bielo farbu, rovnako aj jeho pokožka bola až chorobne bledá.
,,Ymo," oslovil ju.
Dievčina na neho uprela šedo fialové oči.
,, Čaká ťa ďalšia úloha," povedal a pristúpil k nej.
Ymo poslušne čakala, čo jej povie.
,, Mojím cieľom je, aby si dosiahla najvyššiu moc v celej Equesii. Jediné, čo potrebuješ, je spojiť Staroveké kamene a vytvoriť tak Havraniu kliadbu. Je to veľmi mocná a nepremožiteľná zbraň," dopovedal.
Potom jej do ruky vložil pokrčený papier. Ymo sa naň pozrela no potom sa odvrátila. Zdrap papiera ani nečítala, len si ho vložila do vrecka voľných nohavíc. Potom znovu pozrela pred seba.
No Démon svetla tam už nestál. Namiesto toho pohliadla na rozbité sklo a povzdychla si.

Myšlienky ju začali v hlave zase páliť, no tentokrát tam bolo niečo iné. Keď privrela oči, zjavil sa tam bielo vlasý chlapec. Bol mladý a červené oči jej pripomínali horúcu krv. Nepoznala ho. Bola zmätená, prečo sa nachádzal v jej myšlienkách, keď ho nikdy predtým nestrela. Jeho silueta sa pomaly rozmazávala a Ymo chcel naňho zakričať, nech neodchádza. No dobre vedela, že to bol len obraz v jej hlave.
Sklesnotu sa zviezla na kolená k zemi a hlavu si položila do dlaní.
Oči mala vytrieštené a hľadela pred seba. Z hrdla sa jej dralo zúfalé zvuky, no neuvedomovala si to. Vydesene sa rozhliadla okolo seba ako keby sa prebrala z umelého spánku po niekoľkých rokoch.