CH3COCH3 - Acetón bežnej výroby

6.

,,Nechcem vidieť žiaden alkohol a cigarety. Pamätaj si, púšťam ťa tam len pod podmienkou, že sa budeš správať slušne a zajtra prídeš načas,“ vystríhal ju otec.

,,Áno, oci,“ otrávene zastonala Juniper. ,,Veď idem iba s partiou. Nebude to nič strašné.“

,,To ja nemôžem vedieť,“ oponoval otec. ,,Nepoznám ich.“

,,Ale poznáš mňa,“ bez váhania zaklamala. ,,Nič také ja nerobím.“

,,Dobre. Tak ani nezačínaj,“ pohrozil jej. Prevrátila oči. Ten by si nevšimol, ani keby prišla kompletne rozbitá. ,,Máš pyžamo?“

,,A načo?“

,,Juniper, je dôležité, aby si sa na spánok prezliekala.“

,,Veď je to len jedna noc,“ naliehala. Fakt sa jej nechcelo do ruksaku pchať ešte aj oblečenie. Dosť miesta tam zaberalo jedlo, voda a dáždnik. A ešte kefka a pasta na zuby. Nemohla by ísť spať s príchuťou alkoholu na jazyku.

,,Fajn,“ rezignoval otec. ,,Dúfam, že máš všetko potrebné.“

,,Otec, nie som malá,“ zagúľala Juniper očami.

,,Veď dobre, tak už choď, nech stihneš vlak.“

Juniper nebolo viac treba. Schmatla ruksak a už jej nebolo. Zmizla skôr, ako by si to otec mohol rozmyslieť.

Do ich malomesta prekvapivo jazdil aj vlak. Veľmi nepravidelne, nespoľahlivo a pre väčšinu obyvateľov úplne od ruky, ale predsa. Zvyčajne ním nechodievala, lebo sa naň nedalo veľmi spoľahnúť, navyše aj vlaková stanica v hlavnom meste bola dosť od veci. No dnes sa partia stretávala práve tam, a tak sa rozhodla staviť na to, že vlak nebude meškať viac, ako desať minút. Čo nebolo vôbec zaručené.

Na nástupišti stálo naozaj len pár ľudí. Dokopy ich mohlo byť tak desať. Žiadna záhada, aj tých pár ľudí, čo v sobotu potrebovalo niekam vycestovať sa radšej spoľahlo na autobus. Tá hŕstka na stanici mohla byť považovaná za dobrodruhov obľubujúcich adrenalínové športy. Ani tarotové karty by nevedeli predpovedať, či sa vlak práve dnes uráči prísť včas.

Podľa hodín nad nástupišťom tam mal byť už dve minúty. Nemusela sa pýtať, aby jej bolo jasné, že tam z neho nebola ešte ani len para. No o chvíľu sa vzduchom rozľahlo vzdialené pískanie a ľudia sa vyklonili ponad koľaje. Vlak prichádzal do stanice s celkovým meškaním necelých pätnásť minút. Juniper bola príjemne prekvapená. Už bola takmer zmierená s tým, že sa bude musieť ospravedlňovať a všetci kvôli nej budú musieť čakať.

Keď už pokojne sedela na sedadle poloprázdneho vlaku, napísala do skupiny už letím, aby vedeli, že vlak dorazil. Väčšina jej skupinky bola jasne oboznámená s dopravnou situáciou v malomestách, takže to úplne chápali.

Ďalších pätnásť minút a vystupovala v hlavnom meste. Kým sa vymotala z bludiska nevinne nazvaného Luminaria – hlavná stanica, už dve minúty meškala. To však pri nej bolo akoby prišla načas. Ďalšie dve minúty jej trvalo, kým sa zorientovala a zistila, že zvyšok skupinky spokojne postáva pri novinovom stánku. Keď ju Isolde zbadala, neverila vlastným očiam.

,,Juniper prišla včas!“ oznámila a zvyšok začal neveriacky tlieskať a pískať. Juniper sa teatrálne uklonila.

,,Ďakujem, ďakujem,“ klaňala sa na všetky strany. Skupina sa medzitým pohla, takže ju musela dobehnúť.

,,Keď sme všetci, poďme piť,“ vyhlásil Simon a zvyšok búrlivo súhlasil.

,,Kto ide do obchodu a kto zatiaľ zariadi izbu?“