CH3COCH3 - Acetón bežnej výroby

11.

Naozaj nemala rada slnko, to vedel každý, kto ju stihol aspoň trochu spoznať. Leto bolo jej najmenej obľúbeným ročným obdobím. Snažila sa opáliť tak málo, ako sa len dalo. Schovávala sa pred slnečnými lúčmi, komármi aj pred ľuďmi. Najlepší spôsob, ako sa podľa nej dalo leto prežiť, bolo vnútri, zavretá v klimatizovanej miestnosti a s knihou v ruke. A predsa súhlasila, že si vyjde von s Josephine a jej partiou. Naozaj dúfala, že to nebudú ďalší náboženskí fanatici. Pozrela na hodinky.

Meškáš, napísala do správy pre Josephine. A hneď za tým: Kde toľko trčíš?

Už sme skoro tam, prišla odpoveď.

To dúfam, pomyslela si Juniper. Bola si istá, že ešte sekunda na slnku a roztečú sa jej posledné mozgové bunky.

Našťastie už o chvíľu zazrela Josephinine tmavé kučery obklopené skupinkou ľudí. Josephine zakývala a Juniper odkývala späť. Tmavovláska prešla cez cestu a objala kamarátku.

,,Prepáč, viem, že idem neskoro,“ ospravedlňovala sa. ,,Nie je to moja chyba, niektorí nevedia, čo je to chodiť načas,“ prepálila pohľadom niekoho v skupinke.

,,Nevadí, ale ešte raz ma necháš čakať na takomto úpeku a upečiem si ja teba na večeru,“ s úsmevom pohrozila Juniper.

,,Jasné, madam,“ zasalutovala Jo. ,,V každom prípade, ľudia, toto je Juniper, June, toto sú moji ľudia. Spoznáš ich snáď cestou. Ide nám električka!“

A s tým Juniper nastúpila na električku s neznámym cieľom a s neznámou skupinou. V živote by to neurobila, keby nebola s Josephine. Aj tak sa pýtala sama seba, prečo sa dobrovoľne socializuje s toľkými novými ľuďmi. No všetko muselo byť niekedy prvýkrát a momentálne jej nevadilo byť v prítomnosti toľkých neznámych. Hlavne, že mala električka klimatizáciu.

Keď vystúpili, dobehla Josephine. Ani ona nebola na čele skupinky, skôr v strede. Vôbec sa nedalo určiť, kto ich vlastne vedie.

,,Prosím, povedz mi, že tam, kam ideme majú klimatizáciu,“ vyhlásila.

,,Majú, neboj,“ ubezpečila ju Josephine pobavene. Bolo to prvé leto, čo sa poriadne bavili a hoci už musela počuť o Juniperinej citlivosti na teplo, vidieť to na vlastné oči bolo oveľa vtipnejšie. Bola ako pes chodiaci s vyplazeným jazykom.

Zakotvili v najbližších potravinách, ako inak. Už to začínala byť tradícia každého stretnutia. Juniper neobyčajne potešilo, keď jej Josephine kúpila keksy a ľadový čaj, keďže sama bola, mierne povedané, na mizine. Ako správna fanúšička niekoľkých rockových skupín hneď na začiatku leta išla na festival a tam, prirodzene, utratila všetky úspory.

,,Stále ma to prekvapuje,“ vyhlásila Josephine, keď Juniper otvorila čaj a poriadne si odpila. ,,Ty a rocková hudba, to nejako nejde dohromady.“

,,Prečo, lebo som baletka?“ nadvihla obočie.

,,Nie, ale vždy si mi prišla ako tá slušná baba, čo žaluje učiteľom, dobre sa učí a vo všetkom je dokonalá.“

,,Super,“ zaksichtila sa June. Úprimne by našla veľmi málo ľudí, ktorí si to o nej na základnej nemysleli. ,,To mám pre teba ešte veľa prekvapení.“

,,Aj do kostola si chodila!“ bránila svoju teóriu Josephine.

,,Aj ty chodíš do kostola, a pozri s čím sa schádzaš,“ poznamenala Juniper ku skupinke fajčiacich ľudí s farebnými vlasmi, piercingmi, tetovaniami a ktovie koľkými sexuálnymi skúsenosťami.

,,S čím,“ zachechtala sa jedna baba. ,,To beriem ako kompliment.“

,,Neni za čo,“ venovala jej žiarivý úsmev.

,,To len od tohto roka,“ mávla Jo rukou. ,,Uvedomila som si, že veriť v Boha neznamená byť dokonalá a nežiť naplno.“

,,Piješ?“ vyzvedala hneď Juniper.

,,Bože chráň!“ zhrozila sa, no po chvíli pripustila: ,,Príležitostne.“

,,Aj ja tak nejako,“ prikývla Juniper.

Vôbec nesledovala, kadiaľ idú. Skončili pri rieke, tak sa usadili na kraj a sledovali dianie. Juniper bola medzi prvými, ktorí si dali dole ponožky a strčili nohy do vody.

,,Neviem, či by som to riskoval,“ poznamenal niekto s fialovými vlasmi. Juniper prevrátila oči. ,,Nie, vážne, netušíš, čo všetko tam môže plávať.“

,,Dobre, mami, tak za 5 minút sa obujem,“ piskľavo odpovedala a skupinka sa zasmiala.

,,Dáš si cigu?“ ponúkol ju niekto.

,,Na to je moc teplo,“ odmietla a zakopala nohami vo vode. Radšej si odpila z čaju, ktorý sa začínal pomaly ohrievať. Sedeli aspoň v tieni stromov, takže im nepieklo rovno na hlavy.

,,Ja si dám!“ hlásila sa Josephine. Juniper nadvihla obočie, no nevyjadrila sa. Naozaj si nepredstavovala, že to dobre vychované dievčatko z kostola sa nielen stýka s takýmito ľuďmi, ale aj fajčí. Ona sama fajčila len výnimočne, ale po pol hodine presviedčania, aby sa pridala, si potiahla od Jo. Len dvakrát, lebo na to naozaj bolo príliš veľké teplo. Hneď sa musela schladiť čajom.

,,Ty, keby si to vyfúkla do toho čaju, máš ľadový tabak!“ vyhlásila baba s prepichnutým nosom – Archie – a okamžite odcudzila niečiu ľadovú kávu. Potiahla si z cigarety, vyfúkla dym do fľaše, potom si poriadne odpila. Pôžitkársky zavrela oči. ,,Výborné.“

Hneď sa našli ďalší dobrovoľníci, ktorí to chceli vyskúšať. Josephine s Juniper neboli výnimkou.

,,Nie je to zlé,“ zhodnotila Josephine. Juniper pokrčila nosom.

,,Asi zostanem pri čistom čaji.“

,,Máme aj tvrdšie,“ vyhlásil jeden z chalanov, načo sa skupinou ozval nadšený pokrik. V strede pristála taška s cinkajúcimi fľašami vnútri.

,,Vravela som im, aby zobrali aj víno, takže ak nie sú zábudliví idioti – nikdy si nemôžeš byť istá – tak tam bude,“ oznámila Josephine Juniper.

,,Ako si vedela?“

,,Isolde. Neudrží jazyk za zubami,“ skonštatovala Jo a podala jej víno. Bez korku, len s obyčajným vrchnákom. Otvorila jej ho a podala. Aj vodka už bola otvorená a pilo sa rovno z fľaše. Juniper pokrčila plecami a tiež si rovno odpila.

,,To na ňu sedí,“ zhodnotila. ,,Ale vďaka.“

,,Niet za čo,“ vyškerila sa Josephine.

,,Máme aj poháre, je vám to jasné? Barbari,“ prevrátil oči Mark a začal rozdávať jednorazové papierové poháre.

,,Veď takýmto pohárom vodky zabiješ aj vola,“ poznamenala Zoe a spustila vlnu smiechu.

,,Preto máme kolu a Sprite,“ poznamenal a veľavravne ukázal na tašku. ,,Vy alkoholici s fľaškami miesto mozgových buniek,“ krútil nad nimi hlavou. Juniper opäť pokrčila plecami a odpila si.

,,Mne to nevadí ani takto,“ vyhlásila.

,,Podeľ sa trochu,“ Archie si víno prisvojila. Juniper si dala aj vodku s kolou, no nariedila si iba štvrť pohára. Rozhodne preferovala víno. A väčšina to aj tak robila tak, že odpila z vodky, odpila z koly a ono sa to v žalúdku už premiešalo. Poháre boli úplne zbytočné.

,,Nedočkavá alkoholička,“ podpichla Josephine, pomaly srkajúc z pohára. Juniper prevrátila oči.

,,Perfekcionistická kresťanka,“ vrátila jej.

,,Touché,“ oznámila Jo s hraným prízvukom.

,,A máš hrozný francúzsky prízvuk,“ odvetila June s prízvukom. Jej druhý jazyk v škole bola francúzština už dva roky.

Smiali sa a bolo im dobre, no Juniper začínala mať akýsi ťaživý pocit, akoby tam celkom nemala byť. Keď jej znovu ponúkli cigaretu, odmietla. Cítila sa nesprávne nie preto, že tam bola, ale čo tam robila. Prečo sa vôbec nechala vytiahnuť von?

Jej úvahy boli prerušené, keď Archie, so značným promile v sebe, vyliezla na hojdačku a oznámila, že si idú zahrať fľašu. To spustilo vlnu protestov a kritiky, no nakoniec dospeli k názoru, že lepší nápad nemajú. Posadali si do kruhu a Archie roztočila prázdnu fľašu vodky.

Juniper už premýšľala, ako rýchlo ju stiahli. Tiež jej napadlo, koľko ďalších fliaš asi majú a koľkí pôjdu dnes domov totálne na mol. Musela síce vytiahnuť nohy z vody, aby si sadla do kruhu, no neobula sa. Mokrá koža ju príjemne chladila. Slnko sa síce už chýlilo k horizontu, no stále zostávalo príliš dlho do západu.

Prvé kolo nechali veľmi cvičné: ten, na koho padla fľaša sa musel predstaviť – hlavne kvôli Juniper – a povedať o sebe temné tajomstvo. Josephine v tomto kole prezradila, že si na jeden deň s dvojčaťom takmer vymenili školy, ale neboli celkom identické, takže im došlo, že by ich odhalili. Keď prišiel rad na Juniper, povedala, že prvýkrát pila v pätnástich. Dostala akurát priateľský výsmech a za trest na dno pohára vína. Ukázalo sa, že väčšina prítomných pila ešte pred štrnástimi. Veľmi nezdravé a nesprávne. Čím viac času s nimi trávila, tým silnejší bol jej pocit, že tam nemá byť.

Druhé kolo už začínalo pravdami a odvahami. Niekoľkí chalani šli pozdraviť cudzie babky a vypýtať si instagram, podpis alebo niečo podobné. Zoe dostala za úlohu vypiť štvrť pohára čistej vodky a pre Archie už bolo výzvou aj prejsť dva metre po rovnej čiare. Pravdy sa točili okolo otázok z osobného a najmä ľúbostného života. Sex bola obzvlášť obľúbená téma, takže sa po chvíli zakázala úplne. Juniper musela priznať, že je panna a v ďalšom kole spraviť lastovičku s pohárom vína v ruke.

,,Juniper, pravda alebo odvaha?“ pýtal sa Mark.

,,Odvaha,“ rozhodla sa, že viac o jej súkromí vedieť nemusia.

,,Ukáž nám nejaký balet,“ vyzval ju a skupina sa potešila. Opitý balet, to bola jedinečná životná skúsenosť. Ani ona nikdy netancovala pripitá. Našťastie sa jej podarilo pár figúr, než to s rovnováhou vzdala. Všetci jej zatlieskali, tak sa teatrálne uklonila, skoro spadla na nos a nakoniec sa radšej usadila späť. Usúdila, že už nebude viac piť, aby domov vôbec došla.

Fľaša dopadla na Jill, tak jej prikázala zavesiť sa na most a vydržať tak minútu. Poctivo to stopovali a Jill skúškou neprešla, takže musela piť.

,,Jo, pravda alebo odvaha?“

,,Odvaha,“ Josephine sa rozhodne nebála ani úloh, ani otázok.

,,Pobozkaj Juniper,“ uškrnula sa Jill, akoby jej vravela, že nastal čas na odplatu. Juniper síce najprv mala výraz typu prečo zrovna ja? No nakoniec vyhlásila:

,,Tak fajn.“

,,Si s tým v pohode?“ divila sa Josephine.

,,Mne sa páčia aj baby, takže ak to nevadí tebe,“ pokrčila June plecami.

,,No do toho, čo ste dosrané!“ zakričal Bob a to Josephine rozhodne nemohla nechať len tak. Podišla k Juniper. Jednou rukou ju chytila za pás, druhou za bradu. Na chvíľu sa jej zadívala do očí, potom na pery. Potom ju pobozkala. Ich pery sa začali hýbať v spoločnom rytme, oči zavreté. Okolo nich nastalo hrobové ticho. Všetci sa bez dychu pozerali, až kým sa od seba neodlepili.

,,Tri minúty, dvadsaťšesť sekúnd,“ hlásil Mark neveriacky.

,,Tak toto rozhodne nebolo potrebné,“ skonštatovala Zoe.

Josephine sa uškrnula na Boba: ,,Tak, kto je teraz dosraný?“
Ten tam sedel s ústami dokorán, kým všetci tlieskali, pískali a Josephine zakrútila fľašou. Juniper naňho žmurkla: ,,Nezabudni si sánku pozbierať zo zeme,“ a odišla sa usadiť späť na svoje miesto. Bolo jej jasné, že za triezva by niečo také sotva urobila. No pri toľkom alkohole nezostal priestor na pochybnosti. A Josephine sa rozhodne vedela bozkávať.

***

Juniper vážne pochybovala, že sa niekedy naučí baliť. Mala so sebou síce len športovú tašku, no bola ťažká, akoby do nej nakládla zlaté tehly. Tú váhu však tvorila Biblia a hromada oblečenia. Turistické oblečenie, bežné oblečenie, veľa letného oblečenia, teplé oblečenie, plavky, pyžamo... Na päťdňový výlet trochu priveľa, no ak sa Juniper od babky niečo naučila, bolo to zatváranie plných tašiek. Jej babka sa zjavne tiež nevedela baliť úsporne, tak sa riadila zásadou: keď to nejde silou, pôjde to väčšou silou. Táto metóda ešte nikdy nesklamala.

,,Máš všetko?“ uisťoval sa otec asi desiaty raz, odkedy odišli z domu.

,,Áno,“ zagúľala očami. Jej brat vedľa sa tváril rovnako znechutene, no z celkom inej príčiny. On tam byť nechcel, to otec ho presvedčil, aby sestru prišiel odprevadiť k vlaku. Juniper by ho tam radšej nemala, keď musela trpieť jeho večné mračenie a nepríjemné poznámky.

,,June!“ z nástupišťa jej mávala osoba s okuliarmi. Josephine nadšene poskakovala vedľa svojho kufra a Coraline vedľa nej sa aspoň pokúšala vykúzliť niečo podobné skutočnému úsmevu. U nej by to však vážne chcelo čiernu mágiu, aby to vyzeralo prirodzene.

,,Bývame spolu,“ vychrlila na ňu Josephine okamžite.

,,Ani ma neobjímeš,“ prekrížila si Juniper ruky na hrudi. Okamžite dostala objatie. Periférne zachytila, ako Coraline prevracia oči.

,,Aj ja ťa rada vidím, Coraline,“ sladko sa na ňu usmiala a Coraline si odfrkla.

,,Idem za svojou partiou,“ zahundrala a vyparila sa.

,,To si nevšímaj, myslí si, že si ju nahradila,“ objasnila Jo.

,,Tým sa všetko vysvetľuje,“ skonštatovala Juniper neprítomne. Uvedomila si, ako ľahko dokáže ohýbať vlastný charakter. Ako jednoducho prepla z osoby blízkej kamarátky na falošnú radosť. Nikdy sa nad tým nezamýšľala, lebo jej to bolo čisto prirodzené, no teraz jej po chrbte prešli zimomriavky.

Videla, ako ich farár počíta. Aj animátori boli už na mieste všetci. Otec jej urobil láskavosť a aj s bratom sa z nástupišťa odpratali rýchlosťou blesku. Hneď, ako sa zaradila do kolektívu, vytratili sa ako gáfor.

,,Nevieš, po koľkých sú izby?“

,,Vôbec netuším,“ odvetila Josephine. ,,Dúfajme, že majú dvojky. Nechcem byť celý výlet s Coraline.“

,,Veď spolu bývate stále,“ Juniper nechápala, kde je problém.

,,Veď práve! Mám jej dosť doma.“

,,Decká, sme všetci, tak si pozbierajte batožinu, náš vlak príde do päť minút,“ vyhlásila Lucy, jedna z animátoriek.

,,Ak za tie dve zastávky nestihne nabrať meškanie,“ zafrflala Juniper. Nebolo to neobvyklé. Vlaky z hlavného mesta boli niekedy schopné nabrať meškanie už na druhej zastávke. Naveky jej zostalo záhadou, ako.

Chlapci, ako praví gentlemani prinútení animátormi, pomáhali všetkým s kuframi. Keď sa konečne napchali do vozňov, zistili, že kupé tam nie sú, takže sa všetci usadili, kam sa dalo. Vo vlaku boli len sedadlá usporiadané po štyroch okolo stolíkov. Juniper s Josephine vchádzali ako posledné, takže museli obsadiť poslednú štvorku pri dverách. Juniper, s dlhoročnou praxou zo školských výletov, vyložila ich batožinu hore. Potom si sadli obe na jednu stranu. June vytiahla slúchadlá.

,,Podelíme sa?“ navrhla.

,,Môže byť,“ súhlasila Josephine a hneď si jedno vzala. Celé leto sa schádzali a chodili spolu von, či už samy, v skupinke alebo s Tylerom a Isolde. Ich postoj jedna k druhej sa teraz diametrálne líšil od toho pred birmovkou. Juniper si uvedomila, že by za to mala byť vďačná. Len skrz ich birmovnú skupinu získala jej instagram a teraz sa priatelila s ďalším skvelým dievčaťom.

Juniper pustila svoju obľúbenú rockovú kapelu. Neočakávala, žeby ju Josephine mohla poznať. Zistila, že sa mýlila. Josephine síce nepočúvala veľa rockovej hudby, ale túto jednu skupinu poznala, dokonca si pustila niekoľko ich pesničiek. June ju mala hneď o niečo radšej.

Asi v polovici cesty sa do štvorky oproti usadili dve staré babky. Po chvíli si Josephine vybrala slúchadlo a ukázala si na ucho. Juniper nadvihla obočie a vybrala si slúchadlo.

,,A tá moja dcéra, to je hrozné,“ rozhorčovala sa jedna babka. ,,Teraz bola zase na nejakom dúhovom pochode. Že si chce tú druhú ženu zobrať. Kto to kedy videl?“

Juniper nevedela, či sa má smiať alebo hnevať. Na jednej strane, babka bola zjavne homofobická ako väčšina tej generácie. No to, čo vravela bolo také šialené, že to bolo smiešne. Vraj kto to kedy videl. No v zahraničí už skoro každý. Len niektorí ešte zaspali dobu.

,,Ja viem! Hrozné!“ pridala sa druhá babka. ,,Mne ti moja vnučka prišla a vraví mi: Babi, ja nebudem mať deti. Ja som asexuál. Ja nechcem sex. Mi povedz, ako môže niečo také vedieť v pätnástich? Navyše, každý tínedžer má také múdre reči a nakoniec ich aj tak mať bude.“

Videla, ako si Josephine zahryzla do pery, aby sa nezasmiala. Opäť si obe nasadili slúchadlá, no stále naťahovali uši a museli sa veľmi snažiť, aby sa aspoň nezachichotali. Babky bola naozaj radosť počúvať. Čo slovo, to hlúpejšie. Tie by pokojne mohli ísť do zábavnej relácie, celovečerný program so zábavou zaručenou.

Hneď, ako babky odišli na záchod, Josephine s Juniper vybuchli do smiechu. Josephine ich začala imitovať, takže keď sa o chvíľu vracali, Juniper mala naozaj problém udržať vážnu tvár.

Juniper si všimla, že si všetci zbierajú veci a popri nich prešiel animátor.

,,Vystupujeme?“ spýtala sa. Animátor prikývol.

,,Nič si nezabudnite,“ upozornil ich a vyšiel do chodby. Juniper zložila ich batožinu. Potom počkali a zaradili sa medzi ostatných. Z vlaku vystupovali v jednom hadovi. Ako dobre, že vystúpili a ona sa mohla ďalej smiať dvom pomäteným babkám.

,,A teraz pešo na ubytko,“ optimisticky oznámil animátor Leo.

,,No zabudni, ani ma nehne,“ odvetila Juniper a demonštratívne si sadla na svoju tašku.

,,Žartujem!“ zasmial sa animátor a ona ho prebodla pohľadom. Na jeho žarty teda rozhodne nemala chuť. ,,Za mnou, decká!“

Za cestou ich čakal autobus. Juniper pri pohľade naň zovrelo žalúdok, no poslušne nastúpila. V autobusoch jej bývalo zle, preto bola taká rada, že idú vlakom. Jej nadšenie bolo zjavne predčasné. Bola to len pol hodina, no po príchode bola rada, že stojí na pevnej zemi.

,,Rozdelíme sa do izieb!“ kričala Wendy, aby ju bolo počuť. Všetci sa ako na povel utíšili. Juniper to stále udivovalo, lebo hoci to takto fungovalo aj v baletnom súbore, tam ich riadila jasná disciplína. Zatiaľ čo tu sa zdalo, že ide o akýsi vzájomný rešpekt. Nejaká nepísaná kresťanská dohoda.

,,Juniper,“ natrčila uši, keď začula svoje meno. ,,Coraline, Josephine, Helena, Jullyn.“

Josephine otrávene zaskučala. Asi vážne nechcela byť so svojou dvojičkou a ani Coraline im nevenovala nejaké zvlášť nadšené pohľady.

,,Myslela som, že budeme po dvoch,“ hundrala Jo celou cestou k chatke. Wendy im ukázala, kde budú bývať a vybrala sa preč. Dievčatá sa zatiaľ obzerali po chatke.

,,Mohlo byť horšie,“ skonštatovala Helena.

,,Čo je tam hore?“ vybrala sa hneď skúmať Jullyn.

Spodná miestnosť pozostávala z vysokej skrine, troch postelí, skrinky so zásuvkami, stola a štyroch stoličiek. V chodbe bol kôš, kúpeľňa a záchod. Hore schodmi sa nachádzalo ešte jedno poschodie. Boli tam dve navlas rovnaké miestnosti oddelené závesom. Každá mala okno a dve postele natlačené okolo nočného stolíka.

,,Som hore,“ rozhodla sa Jullyn okamžite.

,,Ja tiež,“ rýchlo sa pridala Coraline.

,,Ja zostanem dole,“ vyhlásila Josephine a zliezla.

Nakoniec zostali dole len ony dve, zvyšné tri dievčatá sa rozhodli pre vrchné poschodie.

Josephine sa zložila na posteľ celkom pri okne. Juniper sa rozhodla pre posteľ bližšie k dverám, keďže tá mala ideálny výklenok na uloženie vecí. Josephine sa na ňu zamračila.

,,Poď bližšie.“

,,Ty poď bližšie,“ oponovala June.

,,Ja som si vybrala prvá, prispôsob sa,“ pohodila Josephine vlasmi.

,,V žiadnom prípade,“ pokrútila hlavou Juniper a vybalila si papuče, aby sa prezula. Dvere chatky sa otvorili a vošla vedúca Wendy.

,,Všetko v poriadku, baby?“ pýtala sa.

,,Hej.“

,,Všetko v pohode!“ ozvalo sa zhora.

,,Výborne... počujte, príde k vám ešte jedna baba, má individuálnu dopravu, tak k nej buďte dobré, áno?“

Dievčatá si vymenili pohľady. Ďalšiu babu fakt nepotrebovali.

,,Jasná vec,“ zaznelo opäť z vrchného poschodia. Wendy sa spokojne otočila a odišla. Juniper klesla na posteľ.

,,Prečo,“ rezignovane sa hodila na vankúš.

,,Asi sme najmenej početná chatka,“ pokrčila Jo plecami a vyzrela z okna. ,,Ty, June, my máme balkón!“

,,Fakt?“ Juniper sa okamžite zodvihla. Josephine otvorila dvere za stolom a vyšla na priestrannú terasu, kúsok nad trávou.

,,Už vidím, ako sa mi to nebude chcieť obchádzať a budem chodiť tadiaľto,“ vyhlásila a vyliezla na zábradlie. Josephine sa uškrnula.

,,Prvá, ktorá sa nechá chytiť... mali by sme niečo vymyslieť.“

,,Stav sa, že hej!“

Dvojica dievčat si sadla na Josephininu posteľ. Chvíľu len tak zízali z okna.

,,Mám lepší nápad,“ vyhlásila zrazu Juniper. ,,Keďže je to kresťanský tábor, nemali by sme nadávať. Ideálne na stávku.“

,,Chceš sa staviť s dlhoročnou kresťankou,“ nadvihla Josephine obočie.

,,Kto zanadáva, celý deň nemá prístup ku sladkostiam,“ navrhla Juniper. ,,Platí?“

,,Tak platí,“ pokrčila Josephine plecami. ,,Len aby z teba do odchodu nebola čistá veriaca.“

Juniper sa zachechtala: ,,Toho sa vôbec nemusíš báť.“

,,Počuj, čo si vôbec o kresťanoch myslíš? Prečo si odišla?“ zvážnela zrazu Josephine. Juniper zamyslene pozrel do steny.

,,Myslím, že som si proste uvedomila, že je to niečo, čo do mňa od detstva pchajú. Nie je to moja viera, nikdy nebola. Bol to akýsi zvyk,“ mykla plecom. ,,A naozaj chceš vedieť môj názor?“ Josephine prikývla. ,,Keď som odišla, povedala som, že nedovolím, aby mi rozkazovala banda zarytých, predpojatých kresťankov, ktorí používajú Bibliu ako výhovorku, aby mohli nenávidieť. A za tým si stojím.“

,,Tak s tým súhlasím.“

Juniper zažmurkala.

,,Prosím?“

,,Súhlasím, nemali by sa vyhovárať na Bibliu. Keď už nič iné, píše sa tam, že nemáme súdiť,“ vyhlásila Josephine. Juniper sa pery roztiahli do úškrnu.

,,Páčiš sa mi čím ďalej, tým viac,“ postrapatila jej vlasy. ,,V tej peknej hlave je aj nejaký rozum.“

,,No teda vďaka, som poctená,“ prevrátila Josephine oči. Ozvalo sa odkašľanie. Obe sa otočili a pri dverách zočili svoju novú spolubývajúcu.

,,Ja som Hope, a vy ste?“

,,Nádej?“

,,Hope,“ opravilo dievča bez mihnutia oka. ,,Vaše mená?“

,,Juniper,“ predstavila sa June a znechutene si to zjavenie premerala.

,,Josephine,“ tmavovláska sa rýchlo odvrátila.

,,Teší ma,“ vyhlásilo dievča a hneď sa hodilo na posteľ medzi nimi.

,,Máme ešte jedno poschodie,“ sugestívne oznámila Josephine.

,,Tu sa mi páči,“ odvetila Hope spokojne. Dievčatá si vymenili pohľady. ,,O desať minút máme byť na omši, keby ste nevedeli,“ sladko vyhlásila a vybrala sa preč. Ledva sa za ňou zavreli dvere, Juniper vydýchla:

,,To je des.“

,,To mi hovor,“ súhlasila Jo. ,,Mám pocit, že to je tá, čo chodí na súkromnú školu.“

,,Preboha,“ prevrátila Juniper oči.

,,Mali by sme ísť, nechceme hneď meškať,“ Josephine sa začala obúvať.

Omša nebola taká zlá, ako by si Juniper predstavovala. Možno preto, že bola improvizovaná a teda o niečo neformálnejšia. Keď sa na stretku povedalo, že budú mať omše, tak trochu čakala, že tam bude ozajstný kostol. Miesto toho sedeli po obvode obyčajnej miestnosti. V strede bol stôl prikrytý plátnom namiesto oltára a vzadu na stolíku sa vynímali hostie v plastovom desiatovom boxe. Skutočná úcta k Božiemu telu, napadlo Juniper.

Po omši nasledovala večera a voľný program. Musela uznať, že tam varili celkom dobre. A páčilo sa jej, že im 24/7 nediktovali, kde majú byť a čo majú robiť. Od kresťanského tábora očakávala vojenskú disciplínu, no dočkala sa akurát neohrabaného kruhového volejbalu. Nikomu z nich to dvakrát nešlo, ale bavili sa výborne.

Keď dohrali, Juniper sa vybrala hľadať dátové pripojenie. Netrvalo dlho zistiť, že v tom zapadákove, kde boli, nebol ani signál, ani poriadne dáta. Keď konečne chytila tri paličky pri bazéne, rozhodla sa tam zostať. Vyskúšala aj dáta a chvíľami sa jej darilo chytať aj 4G.

Večer strávila čítaním najnovšej knihy svojej obľúbenej autorky a ignorovaním Hope, ktorá sa za každú cenu chcela rozprávať. Keď ani Josephine nejavila ochotu ju počúvať, odišla otravovať dievčatá na hornom poschodí. Juniper naozaj dúfala, že sa jej tam zapáči a nakoniec tam zostane. Jej prianie však vypočuté nebolo. V noci sa jej aspoň otočila chrbtom, aby jej ani len nenapadlo nadväzovať nejaký kontakt.

Ranné zvonenie budíka jej rozhodne chuť do života nepridalo. Ale nechcela zmeškať raňajky, tak vstala a vypla ho. Hope ďalej spala ako zarezaná. Opatrne podišla k Josephine a potichu sa zasmiala. Aj ona bola úplne vypnutá. Včera ich varovala, že kto si nevie nastaviť budík, dostane budíček od nej. A už sa neskutočne tešila.

Otvorila svoj priečinok s hudbou a zalistovala. Vytiahla jednu z najhlučnejších pesničiek, aké mala, nech dostanú poriadny šok. Zapla zvuk viac, než do polovice a pustila refrén. Postavila sa medzi postele Josephine a Hope a každej z nich na chvíľu podržala telefón pri uchu. Hope až tak myklo.

,,Dobré ráno!“ vyhlásila spokojne a vybehla na poschodie. ,,Budíček, vstávame!“

Dievčatá hore nebolo treba budiť až tak drasticky. Všetky boli hore v priebehu pár sekúnd. Ešte im prikázala sa poobliekať a zmizla späť dole.

,,Čo ti šibe? Dostala som infarkt,“ mračila sa na ňu Hope. Pokrčila plecami.

,,Ja som ťa varovala.“

Hope si rozzúrene odišla umyť zuby. S Josephine si vymenili víťazoslávne úsmevy. Jedna-nula pre nich.

,,Ty, ale fakt mi skoro hlavu roztrhlo,“ posťažovala sa aj Jo.

,,Bola si varovaná vopred? Bola,“ nezaujato odvetila Juniper. Bola si istá, že na druhý deň budú mať všetci vlastné budíky.

Hneď po raňajkách museli pretrpieť omšu, hoci June bola rada, že to aspoň nie je na prázdny žalúdok. Ani nie hodinová bohoslužba bola oveľa znesiteľnejšia s plným žalúdkom. Počas obradu si uvedomila, že v kostole nebola tak dlho, až pozabúdala niektoré texty, tak si odriekala potichu pre seba, keby sa pomýlila.

Po omši ich animátori poslali na izbu si zbaliť veci na turistiku. Juniper sa celou cestou na chatku sťažovala Helene, ktorá len potichu prikyvovala.

,,Ja na túru nejdem,“ vyhlásila Hope, sediac na svojej posteli.

,,Prečo, pokazil by sa ti makeup?“ nadvihla Juniper obočie. Keď už sa tam išla trepať ona s príšernou kondíciou, prečo by mal niekto iný mať výnimku?

,,Nezvládam turistiky. Navyše, mám odpočívať.“

,,Povedal kto?“

,,Mám to od lekára. Mala som zranenú nohu.“

,,Ale už nemáš,“ skonštatovala Josephine. ,,Ak ťa sem rodičia poslali, som si istá, že si v perfektnom stave ísť aj na turistiku. Určite nejdeme ďaleko, do obeda musíme byť späť.“

,,Nikam nejdem,“ trvala na svojom a ony sa rozhodli ju nechať tak. Vonku sa zoskupili a animátori začali počítať.

,,Niekto nám chýba,“ vyhlásil Rick. Prepočítal ich znova, no výsledok bol rovnaký.

,,Hope si povedala, že zostane na chatke,“ ozvala sa Josephine. ,,Vraj nemôže ísť na túru.“

,,Vraj nemôže, moje nervy,“ povzdychla si animátorka Lucy a vybrala sa na ich chatku. O chvíľu odtiaľ vyšla s nahnevanou Hope v pätách. ,,Vyrážame,“ oznámila.

Turistika nebola dlhá, ale mala hrozný terén. Juniper nemala obuv do takého terénu a zdalo sa, že nedávno pršalo. Aj keď sa veľmi snažila vyhýbať mlákam, o chvíľu mala ponožky celkom nasiaknuté. Josephine vedľa nej mala čo robiť, aby nahlas nenadávala. Pamätala však na stávku, a tak si hrýzla do jazyka. Po ceste sa k nim pripojil animátor Otto a začali viesť konverzáciu, takže ani nevedeli ako a strmé stúpanie skončilo. Našli čistinku na vrchu, posadali si a oddychovali. Niektorí si fotili výhľad, animátori sa v krúžku modlili ruženec a Juniper sťažka oddychovala.

,,Zvládli sme to,“ zničene oznámila.

,,Je to za nami,“ prikývla Josephine a vybalila z ruksaka jablko.

,,Ešte cesta dolu,“ negativisticky podotkla Juniper a tiež vytiahla jedlo, ktoré si zbalila.

Cesta dole nebola o nič lepšia, než hore. Strmé klesanie spôsobovalo bolesť v kolenách a na mokrom povrchu sa strašne šmýkalo. Jedno dievča si dokonca vyvrtlo členok, aspoň to tak teda vyzeralo. Celou cestou dole sa opieralo o dve palice a nohu malo narýchlo obviazanú. Farár mal dokonca chladiaci sprej, ktorým jej ju postriekal, než pokračovali v ceste.

Po návrate sa šli hneď najesť a poobede využili čas na oddych. Juniper takmer okamžite zaspala a zobudil ju až príchod Lucy o vyše pol hodiny neskôr.

,,Ak chcete ísť do bazéna, tak do tretej môžete,“ oznámila. Juniper sa uškrnula. Na tvári Josephine sa zrkadlil ten istý výraz. ,,O tretej sa stretávame v altánku za futbalovým ihriskom.“

,,Okej,“ prikývla Josephine a začala loviť z kufra plavky.

,,Bolo počuť aj hore?!“

,,Áno!“

Keď Lucy odišla, dievčatá sa začali prezliekať. Ani jednu neprekvapilo, že Hope sa nikam nechystá. Zrejme si ani nepriniesla plavky. Ani jednu z nich to nezaujímalo natoľko, aby sa spýtali.

,,Už si hotová?“ poháňala ju Josephine.

,,Odtrhlo sa mi ramienko,“ vyhlásila Juniper rozčarovane.

,,Čo?“

,,Nechápem, sú to nové plavky, prvýkrát ich mám na sebe,“ zlostila sa Juniper. ,,Choď bezo mňa,“ sklamane rozhodla.

,,Si si istá? Pokojne zostanem s tebou,“ ponúkla sa Josephine. Juniper chcela, aby zostala. Ale nechcela ju pripraviť o zážitok s ostatnými.

,,Choď, ja si potom asi prídem aspoň nohy namočiť,“ vyhlásila a Josephine prikývla a odišla. Ale Juniper sa nešla prezliecť späť. Namiesto toho premýšľala, ako by tam to ramienko pripevnila. Naozaj sa veľmi chcela ísť kúpať, ale bez ramienok jej plavky poriadne nedržali a to nemohla riskovať.

,,Nemáš potreby na šitie?“ obrátila sa k Hope.

,,Nie?“ pozrela na ňu, akoby jej preskočilo.

,,Jasné,“ zagúľala June očami. Postavila sa pod schody a zakričala hore: ,,Baby, nemáte potreby na šitie?!“

,,Nemáme!“ znela odpoveď.

,,Alebo nejakú šnúrku? Špagát?“ nevzdávala sa.

,,Prepáč, Juniper,“ ozvalo sa. Povzdychla si. Sadla si na svoju posteľ a začala sa hrabať v taške. Možno tam bude niečo nápomocné. A mala pravdu. V hygienickej taštičke našla sponky do vlasov a gumičku. V hlave sa jej začal rodiť nápad. Obrátila sa k Hope chrbtom a dala si plavky dole. Priložila ramienko tam, kam patrilo a priložila tam gumičku. Ani sama netušila ako, ale o chvíľu už bolo upevnené na mieste. Zachytila ho ešte dvoma sponkami do kríža a dielo bolo dokonané. Obliekla si ich späť. Bolo to trochu nepohodlné, ale rozhodne to vedela prežiť.

,,Vyzerám v tom moc blbo?“ spýtala sa Heleny, ktorá práve schádzala dole.

,,Vôbec nie,“ odvetila. ,,Je to geniálne.“

,,Vďaka,“ Juniper sa široko usmiala. Raz niekomu povedala, že ak cesta neexistuje, vytvorí si vlastnú. Možno to nakoniec bola pravda. Kde bol problém musela hľadať riešenie. A aj ho našla. Mimovoľne poďakovala Bohu. Bola taká rada, že sa jej to podarilo opraviť, že sa nad tým ani nepozastavila.

Ponáhľala sa von, aby stihla byť čo najdlhšie vo vode. V bazéne už bola väčšina tábora. Hralo sa niečo s malou plastovou loptou a dvoma bránkami na náprotivných brehoch. Juniper pomaly vkĺzla do vody a striaslo ju od chladu. Bolo to príjemné, oproti tým nechutne horúcim dňom. Nezabudla sa natrieť krémom na opaľovanie, keďže bolo okolo poludnia a slnko riadne pripekalo.

,,Kto je s kým?“ spýtala sa najbližšieho dievčaťa.

,,Baby proti chalanom a vedúcim,“ odvetilo dievča.

,,Vidím, že sa ti to podarilo opraviť,“ objavila sa pri nej Josephine.

,,Hej,“ odvetila Juniper, ,,drží to gumička a dve sponky.“

,,Žartuješ,“ neveriacky na ňu hľadela Josephine.

,,Ani náhodou. Kto vyhráva?“

,,Tuším dva-jedna pre chalanov, ak si dobre pamätám.“

Juniper si povážlivo premerala protivníkov: ,,Najvyšší čas otočiť.“

Chvíľu trvalo, kým sa v ľadovej vode zahriala, no podarilo sa. Akoby aj nie, pri toľkom pohybe. Hra bola veľmi zúrivá. O loptu sa niekedy bili aj celé tímy, zavesení jeden na druhom, kým loptu niekto nepustil. Stihli sa pri tom doškriabať ako mačky a od kopancov a úderov sa už začínali tvoriť modriny. Juniper sa nikdy necítila lepšie. Bola vo svojom živle, bojovná a oprávnená urobiť čokoľvek v mene výhry. Nepodarilo sa jej dať ani jeden gól, ale o loptu sa bila s nasadením, ako nikto iný. V jednej chvíli sa dokonca jedna skupinka pobila tak zúrivo, že skoro zlomili farárovi nohu. Vtedy celý bazén stíchol.

,,Hurá, zajtra nie je omša!“ potešil sa nejaký chalan, čo spustilo lavínu smiechu. Nakoniec sa nič vážne nestalo, len sa párkrát podarilo nielen Juniper takmer utopiť, ale na konci hry boli všetci viac-menej celí a živí. A, čo bolo dôležitejšie, dievčatá vyhrali o dobré tri body.

Tí, čo do bazéna nešli, ich prišli upozorniť 15 minút pred treťou, aby stihli vyliezť a prezliecť sa do suchého. Juniper len veľmi neochotne opúšťala bazén, ale bolo im sľúbené, že sa budú kúpať každý deň. Vliezla v chatke do sprchy, aby sa opláchla od chlóru a poriadne si vyžmýkala vlasy. Zabalila si ich do uteráka, po tom, čo sa dosucha vyutierala a obliekla sa do trochu viac zahaľujúcich vecí, než obyčajne. Predsa len, mokrá hlava ju chladila dosť.

Chvíľu vážne uvažovala, či bude blbé tam prísť v turbane z uteráka na hlave. Nakoniec dospela k záveru, že prísť s mokrými vlasmi je prijateľnejšie. Rozčesala si ich a nechala ich len tak visieť. Jej spolubývajúce už boli preč, keď sa vybrala do altánku. Aspoň si to myslela, ale v altánku stále nevidela Helenu. Po ceste stretla ešte dosť oneskorencov, aj keď prišla tak akurát. Každý ďalší už meškal.

,,Mali by sme vymyslieť trest pre tých, čo meškajú,“ vyhlásil Leo. Jeho žena Wendy ho plesla po pleci, aby si z nich nerobil dobrý deň. Videla, ako ich farár očami prebehol a v duchu zrejme rátal, koľkí ešte chýbajú. Trvalo ešte dobrých desať minút, kým boli konečne všetci. On si z toho ale nič nerobil a nijako ich nekarhal.

,,Dnes si povieme o jednej špeciálnej modlitbe,“ začal, keď boli všetci. ,,Je to Korunka Božieho Milosrdenstva.“

Juniper nadvihla obočie. Takú modlitbu nepoznala. Pozrela na Helenu, ktorá sedela vedľa nej. Aj ona iba pokrútila hlavou. Chvíľu počúvali farárov výklad o tom, ako vznikla a aký je jej význam. Zistili, že sa ju modlia o tretej, lebo práve vtedy zomrel Ježiš na kríži. Vzápätí sa pomodlili a boli do večera rozpustení.

Josephine chcela ísť hrať volejbal a volala aj Juniper, ale ona si radšej zostala čítať. Hope odišla chytať signál, tak si užívala tichú chatku a vnútorný pokoj. V altánku dostali aj ruženec, keďže práve pomocou neho sa tá modlitba modlila. Ten jej bol biely a mal svietiť v tme. Samozrejme, že ho tým pádom chceli všetci. A pravdaže, musela to aj vyskúšať. Sľúbila si, že po zotmení zistí, či naozaj svieti.

Poobedie strávila pri knihe a keď sa Hope vrátila do chatky, odišla von a rozprávala sa s ostatnými. Decká z birmovky vôbec neboli zlé. Boli o niečo mladšie, ale veľmi milé. Chalani boli trochu blbci, ale boli ešte v puberte, takže sa im nemohla čudovať. S dievčatami posedávali na malom ihrisku a potom sa šli prejsť kúsok po lúke.

Po večeri sa stretli pri autobuse. Bolo im povedané, že idú na prehliadku hradu a Juniper započula, že to bude aj so strašením. Už sa nemohla dočkať. Na hodinovú cestu autobusom sa až tak netešila. No strčila si do uší slúchadlá, zavrela oči a nejako to prežila.

Vystupovali v úplnej tme na prázdnom parkovisku. Už to dodávalo ich výletu tú správnu atmosféru. Keď dorazili pred vstup do hradu, stál tam plagát, na ktorom sa už dalo jasne vyčítať, že je to prehliadka so strašením. Juniper sa potešila. Josephine taká nadšená nebola.

,,Budem sa držať pri tebe, takže keby niečo, necháš sa zožrať prvá, hej?“ napoly žartovala.

,,Neboj sa, princezná, ja ťa zachránim,“ vypäla Juniper hruď a smiech trochu uvoľnil napätie.

Celá prehliadka bola vlastne jedno veľké divadlo. Hneď na začiatku sa rozdelili na dve skupiny – jedna išla vrchom hradu, druhá spodkom. Juniper bola s tou skupinou, čo šla cez spodok. Našťastie, lebo si nebola istá, koľko z tých schodov by zvládla, kým by vypľula dušu.

Prešli cez hradnú mučiareň, kde ich postrašila čierna pani. Ďalej nasledovalo pár znepokojivých výjavov z nejakej vraždy a potom scény s duchmi. Celé to bolo dosť impulzívne za účelom ich vydesiť. Juniper to však nič nerobilo. Nemohla však povedať, že by sa nudila. Bolo to mierne až muzikálové, veľa tam spievali a herci mali rozhodne pekné hlasy.

Na medziposchodí sa skupiny opäť spojili. Boli tam dosť depresívne výjavy. O to väčší šok Juniper zažila, keď sa po depresívnom speve z ničoho nič zjavil obrovský havran a hlasno zakrákal. Až sa mykla a tí, čo stáli celkom vpredu v panike nacúvali do tých za nimi. Ešte ich čakal jeden šok a potom vyšli z hradu.

,,To bolo super,“ vyhlásila Jullyn nadšene.

,,Hej, toho havrana som nečakala,“ pridala sa Juniper.

,,Skoro som dostala mŕtvicu!“ vyhlásila Helena a dievčatá sa zasmiali.

,,Ako? Bolo to super, nie?“ nadšene sa Juniper obrátila na Josephine.

,,To bolo dobre desivé,“ vyhlásila Jo. Vyzerala kvalitne vyklepaná.

,,Neboj, bolo to len divadlo,“ pripomínala Jullyn.

,,Presne, nie je to skutočné,“ potvrdila Helena.

,,Choďte na záchod, kto potrebuje!“ nabádala ich Lucy. Decká sa začali trúsiť na záchody. Čakali, že potom pôjdu späť do autobusu, ale najprv ešte išli na pizzu. Dosť nečakané, keďže už bola neskorá noc. No Juniper sa rozhodne nesťažovala.

Rozdelili sa na skupiny podľa preferencií. Ona zakotvila pri tíme ananás na pizzu. Ich stôl si vyslúžil niekoľko odsudzujúcich pohľadov, ktoré ju ani najmenej netrápili. Svoju voľbu vykonala, hoci bolo ohromne ťažké si vybrať medzi hubami a ananásom.

Zjedli toho toľko, čo vládali, no napriek tomu, že okrem nej boli pri stole samí chlapci, sa im zvýšilo. Animátori vzali zvyšnú pizzu do tábora s tým, že bude stále k dispozícii v jedálni.

Keď sa znova napratali do autobusu, bolo už dobre po desiatej v noci. Juniper sa riadne zívalo.

,,June...“ ozvala sa Josephine vedľa nej a ona sa strhla. Už napoly spala. ,,Prepáč,“ stíšila hlas.

,,No, čo je?“

,,Chalani vraveli, že ak nezavrieme okná, nalietajú nám dnu havrany,“ oznámila Josephine, zjavne stále vystrašená.

,,Neboj sa, vymýšľajú,“ mávla rukou Juniper. ,,Ale ak chceš, tak môžeme na noc zavrieť všetky okná.“

,,Vďaka.“

Na chatke nastal ďalší problém. Hope zrejme takisto počula, ako sa ich chalani snažia vystrašiť, a tak si zmyslela, že chce spať pri zapnutom svetle. Juniper s Josephine ju veľmi rýchlo zrušili. Pri svetle sa spať predsa nedá. Spravili kompromis a pozatvárali okná, aj keď tým obmedzili prístup vzduchu. Josephine však spala pod oknami a asi by od strachu nezaspala, keby nechali otvorené. Juniper bola nakoniec jediná, ktorá bez strachu zhasla a cez izbu sa dopotkýnala do postele. Zaspala takmer okamžite.

Začínam nadávať svojmu ja spred roka, ktoré si myslelo, že kapitoly dlhé skoro 6000 slov sú dobrý nápad😮‍💨Robiť tomu korekcie je horor. Toto vlastne už publikujem len pre svoju satisfakciu, lebo to aj tak nikto nečíta, ale možno čiastočne verím, že jedného dňa sa stane zázrak. V každom prípade, ak toto niekto číta, tak ďakujem za pozornosť❤
Avery

P.S.: mám nové vlasy😉
P.S.S.: šťastný nový rok