CH3COCH3 - Acetón bežnej výroby

15.

Naozaj netušila, načo vysedáva v tom kostole. Keby nemusela zbierať podpisy za účasť ako malé decko, mohla doma pozerať ďalší diel seriálu. Akurát v nedeľu ráno vždy vychádzali nové časti. Ale ona namiesto toho sedela v drevenej lavici a zízala do steny.

Pravdou bolo, že do kostola začínala chodievať rada. Úprimne sa toho tak trochu bála. Ak sa jej to zapáči, čo potom? Bude chcieť vstúpiť späť do zboru? Dalo by sa to vôbec? Hneď sa za tú úvahu v duchu prefackala. Znela tak zúfalo. Veď žila dva roky bez náboženstva. Ako mohlo byť pre ňu dôležité? Nikdy nepopierala, že Boh existuje, ale ani si tým nebola dvakrát istá. Rozhodne sa tým nejako podrobne nezaoberala. A predsa sa v jeho údajnej prítomnosti cítila tak dobre.

Úhlavným nepriateľom jej sústredenia však bol kostolný zbor. Začala síce chodiť v predstihu, aby si stihla sadnúť ďaleko od nich, no pohľad jej aj tak stále zabiehal do jednej strany. Nech sa akokoľvek snažila, skupinka v bočnej časti bola oveľa zaujímavejšia, než farárove kázne. Navyše, jej pohľad neustále magnetizovala jedna tmavá ofina. Snažila sa príliš nezízať a zdalo sa, že si nič nevšimol. Ale nedokázala za žiadnu cenu udržať pohľad vpredu.

Nikdy neľutovala, že odišla. Možno preto, že každý týždeň nemala pred očami, o čo prišla. Teraz mala pocit, že stratila niečo veľmi dôležité. No pokiaľ by nebola odišla sústrediť sa na školu, asi by zďaleka neprechádzala tak dobre. Chýbalo jej to - všetko. Tí ľudia, tá atmosféra, rozcvičky s klavírom alebo improvizáciou. Chýbali jej jednoduché veci ako vešanie vencov na fare, koláčiky po nácvikoch a brodenie sa zasneženými ulicami, len aby prišla na nácvik zboru. Za každého počasia, v dobrom aj zlom. Najviac jej chýbali vianočné koledy. Chodievali ich spievať po celom meste. Nemali nejaké čisté tóny, ale vrámci možností boli zladení. A ľudia z mesta ich koledy milovali.

Chýbalo jej aj to, že s niekým niečo zdieľala. Jednoduchý fakt, že s Theom mohli spolu kráčať na faru. Že si spoločne oklepávali sneh z topánok. Chýbalo jej, že na omšu šli spolu, ako skupina. A tak zostali až do konca. Chýbalo jej utišovanie najmenších detí, aby počas omše nevyrušovali, hoci sama mala problém obsedieť. Všetko jej chýbalo, všetko pri pohľade na nich dýchalo nostalgiou.

Naozaj sa snažila sústrediť na to, čo hovorí kňaz. A sústrediť sa teda musela poriadne. Nechodila do kostola tak dlho, že keď teraz znova začala kvôli birmovke, už si nič nepamätala. Netušila ani, kedy sa stojí a kedy kľačí. Musela pozorovať ľudí okolo a znovu si všetko ukladať do pamäti. Dokonca kvôli textom musela mať stále otvorenú modlitebnú knižku. Myslela si, že sa na ňu niečo nalepí, ale nešlo to zďaleka tak rýchlo, ako čakala.

Keď sa spievalo, zostala rozpoltená. Na jednej strane by sa veľmi chcela pridať. Ukázať, že to stále nezabudla. Sú veci, ktoré sa len tak nezabúdajú. Zároveň však nechcela, aby to vedeli. Nemuseli vidieť, že to všetko stále nosí hlboko v srdci. Ich spoločný čas si naozaj vážila a bola vďačná za každú jednu omšu, ktorú odspievala. Keď sa na to dívala s odstupom času, nevedela pochopiť, ako sa toho dokázala vzdať. Keby mala tú voľbu vykonať znova, bola si istá, že by to nedokázala. No možno to bolo preto, že vedela, aké to je, pre čo sa vlastne rozhodla.

Aj keď tam nestála s nimi, užívala si súzvuk ich hlasov. Dokonca aj po rokoch vedela jasne odlíšiť Theodenov odtieň. Trochu sa zlepšil, ale stále to preňho zjavne bolo utrpenie. O to nepochopiteľnejšie pre ňu bolo, že zostal. V podstate už nemal dôvod. Možno sa mu to zapáčilo.

,,Neviete, čo je to za zbor?" potichu sa k nej obrátila vedľa stojaca pani. Na sebe mala nevkusnú pletenú čiapku. Napriek tomu sa na ňu Juniper zdvorilo usmiala. V meste ju všetci mali za vychovanú mladú dámu, tak ňou chvíľu aj bude.