CH3COCH3 - Acetón bežnej výroby

4.

Priestrannou halou sa ozývalo pískanie píšťalky v nepravidelných intervaloch a údery, ktoré by sa dali interpretovať ako všeličo. Keďže to však bola školská telocvičňa a ešte k tomu za bieleho dňa, nikomu nič nekalé ani napadnúť nemohlo. Cez veľké okná dnu prúdilo slnečné svetlo a pred nimi sa rozprestierala záchytná sieť. Predsa len, keď niekto menej šikovný chytil do ruky taký medicinbal, nemohlo to dopadnúť dobre ani pre školský majetok. Hoci podľa Juniper tam tá sieť bola skôr na okrasu – ešte v živote nevidela, aby sa v nej niečo zachytilo.

Píšťalka sa ozvala znova a profesorka, stojaca na lavičke, aby ju bolo lepšie vidieť, ukázala na stranu protivníka. Lopta letela do autu. Juniper si frustrovane povzdychla. Stála tam, v halových teniskách, školskom tričku a legínach s dierou na stehne, a premýšľala, prečo radšej nepredstierala chorobu.

Hodina telesnej výchovy bola niečo, čomu sa študentky 3.B vyhýbali ako moru. Vždy, keď sa dalo, posedávali na lavičke. Práve preto im už profesorka neuverila len tak hocijakú výhovorku. Juniper tomu hovorila týranie študentov v mene výchovy. Sedelo to aj so skratkou, ktorú mali v rozvrhu – tsv. Najmä pre ňu bola telesná mučením. Stokrát radšej by kreslila sínusoidy, ako riešila, koľko krokov spravila s basketbalovou loptou.

Na číselníku na lavičke sa zjavilo nové bodovanie. Stav bol 14:6, pre súpera, samozrejme. Síce hrali proti sebe iba tak, lebo na jeden tím ich bolo veľa, no väčšinu to vôbec neobralo o súťaživosť. Juniper tú súťaživosť práveže nikdy nemala. Najrýchlejšie, čo sa počas hodín telesnej pohybovala bolo, keď zazvonilo a ona sa mohla ísť prezliecť. Taký šprint by ani na známku nepredviedla.

Píšťalka sa ozvala znova a cez sieť letela lopta. Livia, ktorá hrala volejbal profesionálne, ju bez problémov zachytila. Ďalšie dva dotyky a lopta sa vracala na súperovu stranu bez akéhokoľvek pričinenia zo strany Juniper. Lopta bola späť. Juniper so záujmom sledovala, ako jej spolužiačky hrajú a necítila najmenšiu potrebu sa zapojiť. Ony to zvládnu, majú predsa Liviu.

Lopta dopadla na zem a telocvičňou sa opäť rozľahlo pískanie. Aj dievčatá na jej strane začali pišťať a Juniper pretočila oči. Nechápala ich zápal pre takú zbytočnosť. Otočili sa na pozíciách a ona si až príliš neskoro uvedomila, že podáva. So zapískaním píšťalky udrela do lopty a modlila sa, aby letela aspoň do ihriska, ak už nie rovno.

Mala šťastie a trafila čiaru. To však znamenalo, že podáva znova. Neznášala, že sa na ňu pri tom všetci uprene dívali. Chápala, že sledujú loptu, no aj tak jej to prekážalo. Pod tlakom okolností trochu podcenila svoju silu a lopta narazila o strop.

Ihriskom prebehol interný vtip aut do steny. Niekto to tak raz označil a odvtedy sa na tom všetci výborne zabávali. Len jej to už neprišlo vtipné.

,,Nevadí,“ uisťovali ju spoluhráčky ako každého, komu sa niečo nepodarilo. Keby to bolo aspoň úprimné.

Hra pokračovala a Juniper sa podarilo niekoľkokrát zle vyhodnotiť situáciu. Najprv si myslela, že bude aut, uskočila a bola to čiara. Potom bola pár centimetrov vedľa a lopta preletela popri nej. Nakoniec sa takmer zrazila s nahrávačkou a vyviedla ju z rovnováhy, takže tú loptu nechytila ani jedna z nich.

Konečne mala druhá strana 25 bodov a ona dúfala, že výhrou setu to skončí. To však zďaleka nebola pravda. Takmer zúfalo zastonala, keď si vymenili strany a začali nový set. A hlavne, keď sa ocitla v pozícii nahrávača. Takmer vždy sa snažila loptu odraziť zdola a potom išla všade, len nie tam, kam mala. A veľmi často to bolo práve do stropu, do steny alebo do autu. Začínalo ju to frustrovať, hoci si myslela, že jej je hra úplne ukradnutá.