CH3COCH3 - Acetón bežnej výroby

13.

Juniper si naozaj myslela, že má celkom dobrú časovú orientáciu. Ukázalo sa však, že nevie odhadnúť ani vzdialenosť z domu do kostola. Mala pocit, že keď vyrazí 5 minút pred začatím omše, v pohode to stíha. Hneď, ako vyrazila jej však bolo jasné, že nestíha. Ponáhľala sa ulicami, aby prišla načas. Nebolo trápnejšej situácie, ako keď prišla neskoro a počas kňazovho prejavu za ňou zavŕzgali dvere. Aby sa tomu vyhla, musela tam byť ešte pred kňazom.

Tak sa ponáhľala, že si nevšimla postavu, ktorá z kostola práve vychádzala. Zrazili sa, no našťastie nie vo veľkej rýchlosti. Obe sa spamätali a ona spoznala Josephine. Spoza nej vykúkalo jej dvojča. Neboli také identické, takže sa dali celkom ľahko rozoznať.

,,Prepáč, meškám,“ vysvetľovala náhlivo.

,,Chápem,“ pousmiala sa Josephine. Dvojičky náhlivo vyšli z kostola a ona vkĺzla dnu. Rýchlo sa prežehnala svätenou vodou a poklonila sa oltáru. Poobzerala sa okolo. Skoro všetky lavice už boli plne obsadené. Konečne našla miesto a sadla si. Až príliš neskoro jej došlo, kde sedí. Pred ňou bol usadený kostolný zbor v plnej zostave. Zovrelo jej hrdlo.

Pred očami si vybavila, ako s nimi stála na skúške okolo mikrofónu. Všetci sa smiali a nemohli sa dočkať, kedy začnú. V žalúdku sa jej usadil pocit známosti ako deja vu. Zároveň ju zamrazilo. Sedela celkom bez pohybu a sledovala, ako sa rozprávajú. Tá vítajúca atmosféra ako otvorená náruč matky, tá radosť na ich tvárach. Čistá eufória z toho, že idú spievať Pánovi. A ju bolelo, že sa na to zvykla tešiť s nimi. O to viac zabolelo, že teraz sa na to tešiť nemohla.

Omša začala a zbor opustil lavice. Stáli v kruhu okolo veľkého mikrofónu. Za nimi stál elektrický klavír. Stále naň hrala tá istá starká, čo kedysi. Dvaja gitaristi ich doprevádzali takisto zozadu. Jedným z nich bol animátor Leo. Zarazilo ju to. Uvedomila si, že ho musela poznať dávno pred birmovkou, ale zabudla na to. Zabudla, pretože chcela zabudnúť. Chcela, aby jej spomienky na tie chvíle zostali pochované, a to poriadne hlboko.

Zhlboka sa nadýchla a snažila sa čo najviac sústredila na to, čo hovorí farár, a nie na ľudí v laviciach pred sebou. Prišla na omšu, lebo to na birmovke kontrolovali. Nie preto, že by tam byť chcela alebo by prišla s nimi chváliť Boha. Ale niečo v nej stále chcelo spievať chvály. Časť jej vnútra sa v tom zbore našla a túžila v ňom zotrvať. Myslela si, že tú časť zahubila, keď sa od toho odstrihla. Zdalo sa, že to nepomohlo. V poslednej dobe sa na omšiach cítila dobre. Napĺňalo ju to, dávalo jej to dobrú náladu. Do kostola sa tešila. Nemyslela si, že niečo také v živote zažije.

Počula niektorých skalopevných kresťanov, ako o tom hovoria. Aký dobrý pocit majú z každej jednej omše. Nikdy tomu neverila. Najprv si myslela, že si vymýšľajú. Potom zase, že proste nie je vyvolená, že nie je dobrá kresťanka, ak sa v kostole nudí. Ako dieťa tam tú hodinu nevedela obsedieť. No už nejakú chvíľu to nebola pravda. Teraz, keď naozaj počúvala, mala pocit, že by sa dokázala vrátiť. Možno s ňou nakoniec bolo všetko v poriadku, len bola dieťa a ešte ničomu nerozumela. No tento fakt ju len utvrdzoval v presvedčení, že deti by také veci učiť nemali.

Na chvíľu odvrátila zrak od kňaza a urobila tú chybu, že sa pozrela pred seba. V tom momente zostala ako paralyzovaná. Oči sa jej rozšírili. Neveriacky zízala na chrbát človeka, ktorého by tam v živote nečakala. Asi dve lavice pred ňou stál v čiernom kabáte chlapec v jej veku. Vedela, že na birmovku nechodí, už ju mal dávno spravenú. Ale naozaj si nemyslela, že ho uvidí práve tu. Tmavé vlasy mal stále na bokoch nakrátko a ofina mu prevísala až do očí. Vždy si myslela, že mu to pokazí zrak. Zdalo sa, že sa tak zatiaľ nestalo.

Prečo si zostal? chcela sa ho spýtať. Tak protestoval, tak veľmi sa tomu bránil. Myslela si, že skončil. Že sa možno už ani v kostole neobjaví. Ako veľmi sa v ňom mýlila. Bol oveľa odhodlanejší, než si myslela. Videla, ako sa obzrel do strany, tak sa rýchlo pozrela späť na kňaza. Rozhodla sa ho po zvyšok omše ignorovať. Ešte nebola pripravená sa konfrontovať so skutočnosťou, že tam zostal. Aj bez nej.