CH3COCH3 - Acetón bežnej výroby

8.

Pri vchode pristála posledná taška. Alfred podráždene zamraučal, keď mu zastrela výhľad do chodby. Juniper si k nemu čupla.

,,Neboj sa, Alfie, o chvíľu budeme v aute,“ pohladkala kocúra v prenoske. Kocúr sa síce namosúrene naježil, no nechal sa hladkať a škrabkať.

,,Juniper, nezabávaj sa s kocúrom a poď skontrolovať, či si tu niečo nenechala,“ napomenul ju otec. Prevrátila oči, no poslušne obehla celý byt. Nikde po nej nezostal ani vlas.

,,Ahojte a držte sa,“ babka ich zovrela v drvivom objatí.

,,Aj ty, babka,“ zaškeril sa Fischer. Dedko im obom iba potriasol rukou a začal znášať tašky dole. Juniper vzala Alfreda, aby mala výhovorku a nemusela niesť nič iné. Otec ju už nestihol zastaviť. Postavila prenosku k autu a začala prezerať správy. V triednej skupine bola až podozrivo veľká aktivita. Vysvitlo však, že si niekam spolu vyrazili a teraz zdieľali fotky.

A mňa nepozvali, trpko si pomyslela Juniper. Potom si spomenula na dievčatá v šatni a hneď ju prešla chuť. Nech si chodia von bez nej, aj tak ju nepotrebujú. A ona nepotrebuje ich.

,,Nechceš s niečím pomôcť aj ty?“ nadvihol obočie jej brat a zložil dve tašky.

,,Ani nie,“ pokrčila plecami. Zagúľal na ňu očami.

Juniper ani nevedela ako a onedlho sedeli všetci s taškami a Alfredom v aute. Naposledy zamávali starým rodičom a potom im zmizli z dohľadu. Už teraz jej chýbali. Toľko vecí bolo u nich inak. V prvom rade, lepšia doprava. Darmo, ona si vždy rada rypla do ich dopravného systému.

No hlavne, vždy, keď prišla k starým rodičom, všetky problémy zmizli. Áno, stále bolo treba napísať ten sloh, čakali ju slovíčka z francúzštiny a uzatváranie známok. No tam sa to zdalo také vzdialené. A aj bolo. Dobré dve hodiny cesty vzdialené. Tam sa k nej problémy ťažšie dostávali. Cítila sa tam o toľko lepšie ako doma.

A práve tam smerovala. K problémom. K písomkám. K príšernej doprave, ktorú vyradí najmenšia snehová vločka a k blížiacemu sa vystúpeniu. Na ktoré, len tak mimochodom, pod babkiným poctivým dozorom nemohla cvičiť. Čakala ju kopa tréningov, individuálneho domáceho cvičenia, školských povinností a ktoviečoho ešte. Tomu všetkému sa rútila v ústrety rýchlosťou šesťdesiatpäť kilometrov za hodinu.

Aby sa vyhla mysleniu na všetko, čo ju doma čaká, strčila si do uší slúchadlá. Doma sa čo najrýchlejšie vybalila a pobrala sa spať. Realita ju dobehla hneď na druhý deň. Zabudla si zbaliť peračník, ktorý nechala v kuchyni, kde pracovala na slohu. Takže aj sloh zostal doma, čo však nebol taký problém, lebo ho mala odovzdať až o dva dni. Bola totálne zmätená, keďže za týždeň voľna stihla všetko zabudnúť. Už si nepamätala ani hlavné mesto Nemecka.

Na matematike stihla schytať štvorku z neohlásenej písomky. Síce bolo zákerné dať písomku hneď po návrate do školy, no podľa ich učiteľky sa to dalo očakávať. Tak fungovali jej písomky – nedala dátum, ale nechala študentov hádať podľa znamení. A zjavne si to užívala. Juniper si nevedela ani predstaviť, ako si opraví známku, keď jej ten predmet nešiel ani bežne. A teraz jej tam vychádzala trojka. Na matematiku nie zlý, skôr priemerný výsledok. Ale tak sa snažila udržať si tú peknú dvojku!

Na chémii sa z toho ešte nejako vykoktala, takže ju, našťastie, učiteľka neoznámkovala. Žiaden iný predmet nebol problém, no Juniper bola celý deň maximálne dezorientovaná. Nemala polovicu pomôcok, netušila, čo preberali naposledy a nedokázala sa sústrediť. Jej mozog mal zjavne ešte voľno. Domov sa dotiahla úplne zničená.