CH3COCH3 - Acetón bežnej výroby

5.

Juniper kráčala dole chodníkom a nadávala na celý svet. Nechápala, ako si mohla myslieť, že vyhovieť otcovi bude dobrý nápad. Rozhodne nemala pristúpiť na tú birmovku. No už bolo neskoro cúvnuť.

Išla na svoje prvé stretnutie. Ktoré bude plné o dva roky mladších deciek a náboženských rečí. Super. Presne program, aký by v stredu poobede chcela mať. Vo vrecku kabáta niesla iba vreckovky a telefón. Pokiaľ sa bude nudiť, otvorí si nejakú e-knihu. Len si musí sadnúť dozadu, aby ju nepristihli.

Slnko jej protivne svietilo do očí a prispievalo k jej pokazenej nálade. Keď si predstavila, že si mohla doma čítať... rozhodne by to robila oveľa radšej. Namiesto toho mala dobrovoľne stráviť poobedie v miestnosti plnej nábožných detí. Desivé. Vedeli tie deti vôbec, čomu veria? Alebo to robili, lebo aj ich rodičia boli veriaci? Presne to ju vždy odpudzovalo na vyučovaní náboženstva deťom. Veď ony nevedeli posúdiť, čo je obraz a čo realita. Doteraz stretávala dospelých, ktorí si mysleli, že podľa prvej kapitoly Boh naozaj stvoril Zem za 7 dní. Čo bola sprostosť, lebo aj samotní kresťania tvrdili, že ich teória stvorenia sveta a teória veľkého tresku na nevylučujú. A ak už vôbec, bolo to 6 dní. Na siedmy predsa Boh odpočíval.

Dorazila na faru – pred malú, nabielo natretú budovu s pár drobnými oknami – a zočila neveľkú skupinku detí. To museli byť ostatní. Juniper síce musela uznať, že so svojou priemernou výškou 164 centimetrov nevyzerala oveľa staršia, no bola si istá, že sa to prejaví v myslení. Netrvalo dlho a dorazili aj nejakí dospelí – zrejme vedúci skupinky. Otvorili bránu a vpustili ich do príjemného chládku.

V malej miestnosti nazývanej herňa stáli dva malé gauče, tri kreslá a hromada kociek na sedenie ako zo skladačky v ľudskej veľkosti. Všetci sa hneď nahrnuli na gauče a do kresiel. Juniper sa zložila na jednu z kociek celkom vzadu a čakala. Pokiaľ sa niekomu z nich podarí ju zaujať, možno sa nepustí do tej e-knihy.

,,Ahojte, birmovanci,“ do stredu miestnosti sa postavila žena v strednom veku. Na nose mala okuliare a rednúce svetlé vlasy v drdole. ,,Ja som Wendy a budem jednou z vašich animátoriek. Od nikoho z vás nechcem, aby ste mi vykali, ani iným animátorom. Spolu so mnou má na starosti vašu skupinku Rick.“

Táto Wendy je celkom sympatická, zhodnotila Juniper. Po jej ďalších slovách však svoj postoj prudko prehodnotila.

,,Otvorte si učebnice, nech môžeme začať.“

V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Decká zhromaždené okolo Wendy si vymenili pohľady. Keď usúdili, že už videli prekvapenie v očiach každého v miestnosti, zozadu sa ozval nesmelý hlások:

,,Aké učebnice?“

Wendy chvíľu vyzerala, že zvažuje, či to myslia vážne.

,,Vaši rodičia dostali také knihy v kostole,“ objasnila a viacerým deťom to došlo. Juniper sa stále nechytala. Otec jej nehovoril, že by šiel do kostola. No nakoniec, kde inde by sa to bol dozvedel?

,,Nevedeli sme, že si ich máme doniesť,“ oponoval niekto.

,,No, tak už to viete. Prosím vás, noste si ich od budúceho stretka,“ žiadala Wendy a Juniper takmer prevrátila oči. Začínalo sa to príliš podobať na akúsi náboženskú školu. Pokiaľ to bude takto vyzerať stále, asi sa tam už nikdy neukáže. Kašľať na nejaký podpis.

,,A teraz zodvihnú ruky tí, čo tu učebnice majú,“ ozval sa chlapec len trochu starší od nich – Rick. Do vzduchu sa zdvihli tri ruky. V každej z nich pristála čokoládová tyčinka. ,,A od budúcej hodiny vymyslíme tresty pre tých, ktorí učebnicu mať nebudú,“ pohrozil. Juniper sa to vôbec nepáčilo.