Thanks for memories

PART 15: NEBOJ SA, NEUBLÍŽIM TI... >;)

-Stellin pohľad-

,,Sedíme tu už dobrú pól hodinu!" sťažovala sa Ella. ,,Aj mňa tu už začína srať. Neskúsime vyjsť von a pozrieť sa čo to bolo?" spýtal sa Cameron. ,,Ako sa chceš odtiaľto dostať von, keď sme tu zamknutí a nemáme kľúč? Hmm?" ,,Nemáte sponku?" opýtal sa. ,,Hej, ja mám." Ozvala sa Kiara. Cameron od nej zobral sponku a začal pravdepodobne odomykať dvere. Po chvíli cvakla zámka a dvere sa pootvorili. ,,Ty už si to niekedy robil?" opýtala sa Lara. ,,Len párkrát. Muž musí mať výcvik!" ,,Ako povieš." ,,Nie je vám divné, že ten chlap, ktorý nás sem zamkol sa tu nezamkol tiež?" ,,Možno musel ešte zachrániť ďalších..." Potom sa už nikto na nič nepýtal a začali sme pomaly vychádzať zo skladu.

Všade naokolo bola tma. ,,Ja sa začínam báť." Povedala Kiara. ,,Máte zo sebou mobili?" ,,Načo?" ,,Aby sme si mohli posvietiť blondína." ,,Ha-ha-ha." Zasmiala sa ironicky Lara. Všetci povyťahovali mobili a svietili si pred seba. Niektorí na zem a niektorí do diaľky. Pomaly sme chodbou prešli do reštaurácie. Na zemi bola červená tekutina. Všimli si to asi viacerí pretože Matt povedal: ,,To bude kečup, nie?" Pozrela som na neho a videla som v jeho očiach strach. Vlastne každý sa bál, ja asi najviac pretože som sa túlila k Shawnovi ako sa dalo.

Zrazu z diaľky bolo počuť dva výstrely. Všetci sme zo strachu nadskočili a ostatné baby chceli začať pišťať a kričať ale Aaron ich zastavil. ,,Ššššt! Nesmieme sa prezradiť!" prikývli sme a vyšli sme z jedálne ku vnútorným tobogánom. Tam už bolo aj svetlo pretože je tam veľké okno, cez ktoré vidíte príjazdovú cestu. Vypli sme mobili a ja som kútikom oka uvidela tieň. Rýchlo som to ukázala Shawnovi ale nestihol ho zahliadnuť pretože tieň už zmizol. Znova bola počuť obrovská rana. Rýchlo sme sa skryli medzi nafukovačky a vyzerali sme či niekto nejde. Po chvíli čakania v strachu bolo počuť kroky zpoza rohu. Vzápätí odtiaľ vyšla postava, všetci sme prestali dýchať a čakali sme kým znova nezajde za ďalší roh. Keď to už vyzeralo, že vzduch je čistý, prešli sme od nafukovačiek za ten roh odkiaľ vyšla tá postava. Na zemi boli stopy a my sme išli podľa nich. Naskytol sa nám pohľad na telá dvoch osôb, ženy a muža. A boli mŕtvy. Ta hrôza, ktorá sa dala rozoznať u všetkých bola... jasná.

Mal to byť deň plný zábavy, radosti a spomienok. Jediné čo z toho máme sú tie spomienky, spomienky na hrôzu, ktorú sme všetci prežívali. Zrazu pred oknom kde sme stáli prešla postava. Dúfali sme, že nás prehliadla ale ona sa vrátila, zastavila sa a pozrela sa priamo na nás. Prehliadala si nás od hlavy po päty. Niektorí sa modlili, iní  sa už lúčili, niektorí nedýchali. Ja som patrila k tým, ktorý nedýchali a nemali ďaleko ku skolabovaniu. Zrazu tá postava namierila ruku priamo na nás. V tej ruke bola zbraň. Zašklabila sa a stlačila spúšť...

Začala tento úkon opakovať a neviem prečo ale mňa si nechala ako poslednú. Už som sa pripravovala na to, že toto je koniec mojej existencie. Zavrela som oči a čakala kedy to príde. Kedy príde tá chvíľková bolesť a potom prázdno. Ale nič sa nestalo. Otvorila som oči a pozrela sa pred seba. Nikoho som za oknom nevidela. Úprimne by som si teraz priala aby to naozaj spravil, pretože teraz mám ten najväčší strach. Nikoho tu nemám, ostala som tu úplne sama. Prečo páve mňa nezastrelil? Prečo ja? Odrazu som ucítila dotyk na mojom pravom ramene. Zľakla som sa a začala som dýchať ešte nepravidelnejšie než predtým dá sa povedať, že som nedýchala vôbec. Bála som sa otočiť, bála som sa pozrieť tej osobe do tváre. Ja som to vlastne ani nemusela spraviť pretože tá osoba začala kráčať okolo mňa až sa dostala predomňa. Zavrela som oči. ,,Ale noták zlatko. Neboj sa, neublížim ti." Ten hlas som niekde počula. Otvorila som oči ale hlavu som mala sklonenú. Pomaly som ju začala zdvíhať smerom hore. A potom som ho uvidela. Bol to Luke Morgan. Kedysi sme spolu chodili. Ešte predtým než som spoznala Shawna a celú Magcon family. Rozišli sme sa kvôli tomu, že sa začal stretávať s jedným spolkom psycho ľudí. Pravdepodobne sa prišiel pomstiť. ,,Luke?" ,,Vidím že si ma pamätáš..." ,,Prečo si to urobil?" ,,Čo? Že som ti ukázal ako som sa cítil ja? Ako to bolí keď ti odíde osoba, ktorú miluješ? Hmm?" uškrnul sa. ,,Ktorú miluješ?! Kebyže si ma mal naozaj rád, tak by si to nespravil!" ,,Vieš ako ma zasiahlo keď sa tu cúraš s iným?!" ,,Ale noták. Ja dobre viem že to hráš. Ale takto si sa pomstiť nemusel!" ,,Máš pravdu nemusel, ale ja som chcel..." ,,A prečo tí ostatní nevinní ľudia?" ,,Aby nám tu neprekážali..." ,,Neprekážali pri čom?" ,,To hneď zistíš zlatko..." ,,Nehovor mi zlatko!!" ,,Teraz si len moja a ja si môžem robiť čo chcem, zlatko!" ,,Pusť ma!" snažila som sa ho kopnúť ale nejak sa to nevydarilo. Ani neviem odkiaľ sa tá odvaha vo mne zobrala. Pravdepodobne, že som bola tak naštvaná a mala v sebe kopu  adrenalínu... ,,Ty si ma chcela kopnúť? To som sa snažil byť ešte milý ale teraz to bude peklo!" začal ma ťahať kto vie kam. Skúšala som sa vyprostiť z jeho zovretia ale všetko bolo marné... Otvoril dvere od ďalšieho skladu a hodil ma tam. ,,Tak toto si vychutnám..." uškrnul sa a začal sa ku mne približovať....

Táákže lásky moje, je tu nová časť. Prekvapivo po kratšej dobe... Priznám sa, že keď som ju písala dosť som sa bála.. Bolo už desať hodín a ja som mala zapálenú len sviečku takže.... Nejdem tu toho veľa písať len to, že s časťou som celkom spokojná a zaujímal by ma váš názor, prosím napíšte ho do komentárov. Vrelá vďaka. S láskou -Emm <3