Thanks for memories

PART 17: ŽEBY NIE?

-Stellin pohľad-

Keď sme sa dorozprávali, nemala som chuť na nič. Zastrela som žalúzie, zapálila som si sviečku a ľahla som si na posteľ. Začala som rozmýšľať či ten sen naozaj niečo neznamenal, popri dumaní nad celou touto vecou som sa pozerala na strop ale nič som z toho nedokázala vyčítať. Ani zo stropu ani zo sna. Po chvíli som to vzdala, aj napriek tomu,že som len pred hodinou vstala ma znova premohla únava. Pomaly som zatvorila oči a svet okolo mňa sa rozplynul... 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Cítila som ako mi ostré svetlo prepaľuje oči. Rýchlo som ich otvorila, poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že nie som v mojej izbe, som v tom sklade zo sna. Prudko som sa posadila a nemyslím že to bol najlepší nápad. Nehorázne ma bolela hlava a hlavne brucho. Teraz,som sa už pomalinky postavila a pozrela sa na moje telo. Na rukách, na bruchu a na stehnách boli obrovské modriny. Skúsila som sa jednej dotknúť ale tá bolesť pri tom dotyku mi udrela až do hlavy. Chcela som vyjsť zo skladu ale bolo zamknuté. Cameron! Ako nás dostal z kuchynského skladu? Mysli...mysli...mysli... No predsa sponkou! Chytala som sa za vlasy ale zistila som, že žiadnu nemám. Hľadala som na poličkách niečo čo by sa sponke podobalo alebo malo aspoň jej štruktúru. Ako som hľadala, zrazu sa začal otáčať zámok vo dverách. Rýchlo som schmatla prvé ťažké náčinie a tvárila som sa, že ešte stále spím. Ako sa dvere otvárali, v tele mi stúpal adrenalín čím ďalej tým viac. Začal sa približovať....pamätáte si ako nás vtedy v nemocnici Kiara nastrašila? Tak ja spravím niečo podobné ale omnoho bolestivejšie..... a keď bol priamo nado mnou, zovrela som v ruke železnú tyč a z celej sily som mu ňou udrela do hlavy. Luke ani necukol len sa zvalil na zem ako vrece zemiakov. Dlho som nečakala, zobrala som mu kľúče a zamkla som ho v sklade, ak by sa nááááhodou zobudil. Šprintovala som, síce s veľkými bolesťami ale utekala som k najbližšiemu telefónu zavolať políciu.

,,Dobrý deň, ako vám môžeme pomôcť?" ozval sa hlas v telefóne. ,,Dobrý deň. Nachádzam sa v Aquaparku na Apple Street. Došlo tu k hromadnej vražde, zabitých je vyše 300 osôb. Prosím ponáhľajte sa lebo ich možno bude viac. Prosím, rýchlo!!!" ,,Zatiaľ sa niekam ukryte, za 20 minút sme pri vás." ,,Ale ponáhľajte sa!" a potom už žena na druhej strane zložila.

Fajn, takže 20 minút. Musím si nájsť nejakú zbraň na obranu, kto vie ako dlho tam bude ležať. Tak pozrime sa čo tu máme: nafukovačky-nič; metla- ahhhmmm, uvidíme; šľapky-to mi bude na nič; pumpa na nafukovačky-... no ak nenajdem do dvadsiatich minút nič lepšie tak by to mohlo stačiť. Najprv mu streknem vzduch do očí a potom uvidíme... Nemám silu ísť sa pozrieť za Shawnom a ostatnými, vidieť ich tam bezvládne ležať na zemi, v krvi,... Nemám na to silu a bohužiaľ ani žalúdok. Čo to vravela tá policajtka? ,,Zatiaľ sa niekam ukryte,..." Úkryt, úkryt, úkryt,... No jasné! Čo ma tu všade obklopuje? Ukryjem sa do tobogánu! Ak pôjdem dostatočne vysoko ale nie príliš, tak je celkom malá pravdepodobnosť, že ma ten úchyl nájde. (Mohla som sa schovať aj na wécka ale ak by to tu začal prehladávať, bola by to jedna z prvých miestností kam by šiel.) Tento nevyzerá až tak strmo... Vyšplhala som sa asi do pólky a čakala som. Oprela som si hlavu o stenu tobogánu a chvíľu som tam len tak sedela. Netrvalo dlho a bolo počuť sirény a vidieť modré a červené svetlá. Skĺzla som dolu tobogánom a počula som kroky, zľakla som sa lebo som si myslela, že je to Luke ale keď som počula šepot viacerých ľudí tak som si konečne vydýchla. Boli to policajty a záchranáry.

Išla som im naproti a jeden policajt si ma odchytil. Ale skôr než sa ma začal vypytovať, tak som mu podala kľúče a povedala som mu že páchateľ je zamknutý v sklade za rohom. Kľúče hodil svojmu kolegovi kým oni boli hľadať Luke-a, ja som mu povedala všetko čo viem a čo si samozrejme pamätám. Počas môjho rozprávania vypisoval zápisnicu a keď sme končili náš rozhovor, uvidela som ako Luke-a odvázajú v putách von z aquaparku. Keď mi bol chrbtom, všimla som si, že na temene hlavy má obrovskú krvácajúcu hrču, čudujem sa, že vôbec dokáže stáť a že vôbec žije! Ako som ho videla odchádzať, spomenula som si na Magcon. Utekala som na miesto kde sa odohrala najhoršia chvíľa v mojom živote.

Ako som sa tam blížila, počula som hlasy, zašla som za roh a spustili sa mi slzy.