Predátor - POZASTAVENO

2. kapitola

Otec sedel v kresle a tváril sa zamyslene. Pomaly som si sadla oproti nemu a čakala som, čo na mňa vybalý. Dom bol prázdny, Alex aj mama boly ešte v meste.

"Vieš, Az," začal otec váhavo. Takýto tón som u neho ešte nepočula. "O mesiac máš osemnásť a svorka potrebuje nového vodcu. Ja už som starý, niekto ma musí nahradiť. A preto som dohodol sobáš s jediným synom môjho najlepšieho priateľa, významného Alfa-vlka vzdialenej svorky. Je to dobrý lovec a verím, že bude aj dobrým manželom a vodcom. Svadba sa bude konať o tri mesiace na Lúke Luny." vychrlil nakoniec.

Bola som v šoku. Tak on ma chce predať, aby mal klan vodcu už teraz? A naviše ma sľúbil niekomu koho som ani len nestretla? Tak na to nech rovno zabudne.

"Tak na to môžeš rovno zabudnúť" vyhlásila som neodlomne. V hlase sa mi miešaly hnev a frustrácia. "Nevydám sa v osemnástich a určite nie za niekoho, koho nepoznám. To ma radšej rovno zabi."

Moja reakcia ho prekvapila no nepresvedčila som ho, to mi bolo jasné už vtedy.

"Vezmeš si ho a to bez debaty. Dnes, o polnoci to vyhlásime na oslave. A teraz si, láskavo, zalez do izby a popremýšľaj o svojom správaní." Už nehovoril neisto, teraz zúril.

Rýchlo som vybehla do izby a zatresla som dvere. Vedela som, ako to neznáša. Bezmocne som sa zvalila na posteľ a strčila hlavu pod vankúš.

Vedela som, že môj život nebude ľahký, ale vydať sa za cudzinca, tak to už bolo moc aj na moje nervy. Zavolala som Luci a do pol hodiny sme naplánovali útek.

O ôsmej som mame oznámila, že prespím u Luci a vybehla som z domu s ruksakom na pleci. Mala som v ňom pár kusov oblečenia, iphone, náhradné tenisky, zamatové vrecúško a dvetisíc dolárov, ktoré som ukradla otcovi z trezoru.

Vo vrecúšku som ukrývala dvadsaťtri diamantov, tri rubíny a obrovský azurit. Nemohla som si pomôct, k tomu azuritu som mala citový vzťah.

Viem, že nebolo správne to otcovi ukradnúť, ale my to budeme potrebovať viac.

S Luci som sa stretla na okraji dedinky. Dohodli sme sa, že povie, že prespí u mňa. Načom sme sa však nedohodli, bol Lukas.

Stál vedľa Luci, oblečený v čiernom a obutý v teniskách. Obaja mali na pleciach ruksaky a obaja na mňa s očakávaním i strachom hľadeli z tieňa budovy.

Vyčítavo som zazrela na Luci a tá reagovala kajúcnim úsmevom.

"Musíme ho zobrať so sebou, bez nás tu dlho nevidrží." Hovorila isto no cítila som jej nervozitu.

Ako jediný vlkolak v dejinách som cítila pocity druhých. Viet ako sa hovorý, že pes z vás vycíti strach? Tak ja som túto schopnosť zlepšila.

V klane sa hovorilo o vlkolakovi, ktorý údajne vedel vycíťiť pocity ostatných alebo bez dotyku hýbať vecami ale každý to pokladal za rozprávky.

Tak som na tom bola aj ja, kým sa mi na ôsme narodeniny neobjavyli moje schopnosti. Vtedy som prvýkrát pocítila pocity ostatných. Samozrejm, nik o mojich schopnostich nevedel.

Mala som v pláne vyhovoriť jej to no vedela som, že by mi to nepomohlo. Po dlhom vnútornom boji som porazenecky prikývla.

Natešene sa objali a nasledovali ma na juh. Vedela som, ktorým smerom je najbližšie mestečko a verila som, že sa nám tam podarí dostať.

Pomaly sme sa zakrádaly okrajom mesta a keď sme sa dostali k miestu, kde sme mali vstúpiť do lesa, neovládla som sa a vydýchla som od úľavy.

Mala som šancu, že sa zbavým všetkých zlých záväzkov. Výrilo vo mne priveľa pozitývnych pocitov a konečne som bola šťastná, no jediný zvuk to zmenil.

Práve som sa odhodlávala spraviť prvý krok, keď sa mnou zaprašťalo suché drevo.

Takže, mám tu ďalšiu časť a dúfam, že sa vám páči. Táto časť je trochu kratšia no dúfam že vám to nevadí. Je to kôli deju.

Prosím, komentujte a kritizujte, a ak sa vám časť páči, aj nejaké votes by potešili. Som zvedavá, na vaše názory. :)

*Sweetbell :*