Predátor - POZASTAVENO

12. kapitola

Položila som krabičku na posteľ a objala som Lucy. "Vďaka" zašepkala som jej do ucha a bežala som otvoriť dvere.

Na chodbe stál Luk a vyškieral sa na mňa. Usmiala som sa na neho a otvorila som dvere úplne, aby mohol prejsť. Ešte ani nebol dnu, už som si na chodbe všimla Andrewa. Usmiala som sa na neho a naznačila som mu, nech si pohne. O chvíľku som už zatvárala dvere a všetci pohodlne sedeli na posteliach. Všetci mi pogratulovali a dostala som kopu super darčekov. Od Lucy som dostala nový foťák, od Lukasa mobil, a potom som sa obrátila k Andrewovi.

Ten najprv vytiahol obálku. Otvorila som ju a zalapala som po dychu. Boli v nej fotky mňa, rodičov, brata, všetkých mojich priateľov a ostatných zo svokry na rôznych akciách. Na fotkach sme vyerali tak šťastný. Jedli sme cukrovú vatu na námestí, jedli pukance a pili kolu pri filme v našej obývačke, hádzali po sebe snehové gule a na jednej sme boli po hodine výtvarnej, kedy sme sa obhadzovali farbami a skončili sme celý od farieb.

Usmiala som sa a vrhla som sa mu okolo krku. On sa len zasmial, objal ma a dal mi pusu na líce. Odtiahla som sa od neho a usmiala som sa na ostatných. Vtedy niekto znovu zaklopal.

Bola som si istá, že je to Tyler, a preto som položila fotky na posteľ, odviedla som Andrewa na opačný koniec miestnosti, ako sú dvere a šla som otvoriť. Tyler sa ležérne opieral o zárubňu a na tvári mal svoj povestný úsmev lámača dievčenských sŕdc. Keď si vsak všimol, že miestnosť je už obsadená, úsmev mu pomaly zmizol. "Sakra, chcel som tu byť prvý." Povedal a zamračil sa na Andrewa. Ten mu výraz opätoval. Tyler vošiel dnu, sadol si na posteľ vedľa mňa a objal mi rukou ramená.

Chvíľu sme sa zabávali rozprávali sme si príbehy zo života a neskôr aj práve vymyslené horory, na ktorých sme sa aj tak nakoniec všetci dobre nasmiali.

Andrewa a Tylera som zvládala celkom dobre, pokým sa Tyler nezačal vyťahovať svojou kérkou. Vyzliekol si tričko a ukázal nám ju. Na pravej lopatke mal vytetovaného vlka čierneho ako noc a nad ním polkruhový mesiac.

Vlk vyzeral byť mesiacom fascinovaný. Pozeral naň túžobne, no s určitým odstupom. Celé to vyzeralo tak realisticky, úplne ako fotka.

Andrew sa naštval, pretože na Tyleta sme všetci pozerali dosť zaujato. Stačilo by, aby sme to ešte o trochu predĺžili a mali by sme tu zápas ako v ringu.

Naznačila som Andrewovi, aby ma nasledoval a s ospravedlnením som opustila izbu. Ešte sa ani poriadne nezavreli dvere a už z nich vyšiel Andrew. Naznačila som mu, nech je ticho a vyšli sme na vedľajšiu chodbu. Tam šok sa k nemu obrátila, v očiach sa mi odrážal môj hnev.

On sa ale snažil, ukľudniť ma hneď na začiatku môjho výstupu. "Prepáč, nemal som tak zúriť, len mi vadí, keď ho všetci uznávate." Predniesol, naoko trpiteľsky.

Z môjho výrazu však vyčítal, že mu to nevyšlo. "Dobre, dobre, a čo takto novinky zo svorky?" Spýtal sa a ja som hneď zabudla na všetku zlosť. Zaujato som ho pozorovala a on pokračoval. "Každý vie, že dnes by si mala narodeniny. Na námestí postavili altánok, v ktorom je tvoja fotka a ľudia tam na tvoju počesť zapáľujú modré sviečky a nosia kvety. Robily to aj predtým, no teraz sú tam tých sviečok stovky." Povedal, a mne sa chcelo plakať. Bola som rada, že im na mne záleží.

"Vďaka." Bolo to jediné, čo som zo seba dostala. On sa len usmial a podal mi malú škatuľku s lístočkom. Na lístočku stálo: Pre Azure, od Micka. Prekvapene som pozrela na Andrewa, ten však iba pokrčil plecami. "Prišiel za mnou sám, že ti to mám dať. Vraj na to prišiel, lebo som sa už netváril tak skleslo. A vraj sa teší na ďalší súboj." Povedal pokojne a mierne nadvyhol obočie. Len som sa uškrnula a potriasla hlavou.

Otvorila som škatuľku a prekvapene som vypúlila oči. V krabičke bol môj Alfa-prsteň. Na vrchu bol vyrytý znak našej svorky a po obvode boli vsadené malé azurity. Len môj prsteň mal azurity, ostatné, rovnako tak aj otcov, mali po obvode červené rubíny. Nikdy mi presne nevysvetlili, čo znázorňujú.

Usmiala som sa na Andrewa, dala som mu letmý bozk na líce a vratily sme sa na izbu.

************************

Po oslave, potom, čo som ostatným vysvetlila svoju novú schopnosť, zostali sme s Lucy sami na izbe. Lucy si zaliezla do sprchy a ka som zostala rozvalená na posteli.

Len som tak ležala, keď mi zrak padol na môj prsteň, nastoknutý na mojom prstenníku. Dostala som šialený nápad. Vedela som, že to s najväčšou pravdepodobnosťou dopadne hrozne, no musela som to skúsiť.
Na papierik som načarbala odkaz pre Lucy a začala som sa pripravovať. Na posteľ a okolo nej som naskladala vankúše a periny, pohodlne som sa posadila na posteli a zavrela som oči. Išlo to ťažko, nevedela som sa sústrediť, keď som počula sprchu no nakoniec sa mi to podarilo.

Vybavyla som si najprv vlasy, potom oči, nakoniec som z kúskov poskladala jeho tvár. Sústreďovala som sa stále viac a viac a zrazu CVAK. Bola som v jeho hlave.

V hlave svojho otca.

Koniec. :D

Teda, nie úplný, ale koniec tejto kapitoly. Nevedela som, čo robiť a tak som písala a písala, až nakoniec vzniklo toto. :D Môže byť? Ste spokojný s novým zvratom udalostí? Čo myslíte, ako to bude pokračovať?

Pôvodne som v tejto kapitole mala napísať aj tú časť s jej otcom, no rozhodla som sa to odložiť. Hneváte sa moc? Veď vám to neublíži, počkať si na ďalšiu kapitolu. :D

Majte sa skvele :D

*Sweetbell :*