Predátor - POZASTAVENO

3. kapitola

Luci a Luk kráčali vedľa mňa a a všetci sme sa pri tom zvuku automaticky strhli a otočili sme sa. Za nami sa o veľký smrek ležérne opieral Mick.

Dlhé, blond vlasy mu padali do očí a on sa ležérne usmieval. Patril medzi najlepších bojovníkov v skupine našich strážcov.

Bola som vďačná, že vďaka veľkej kapucni na mojej mikine, ktorá mi clonila tvár a ukrývala vlasy, ma nespoznal. Moji priatelia ale to šťastie, bohužiaľ, nemali.

"Lucinda, Lukas, nečakal som, že vás uprostred super párty pristihnem, ako sa vykrádate z dediny. Čo si mám potom o vás myslieť?" Spýtal sa ironicky a uškrnul sa na Luci.

Tá si, ako vždy, zachovala chladnú hlavu, aj za túto jej vlastnosť som ju obdivovala. "Vieš, ako to vyzerá a vieš, o čo sa snažíme. Vieme, že keby si chcel, už dávno tu sú všetci, čo majú dnes hliadku. Takže, z toho mi vyplýva, že sa chceš dohodnúť a mne neostáva nič iné, len sa spýtať na podmienky dohody." Tie slová vypustila tak sebavedomo a silne, že už ony samé mohli Micka presvedčiť.

"Mal som v pláne ísť sa zabaviť na párty ale teraz mám lepší nápad. Čo keby sme usporiadaly malý zápas. Ja proti jednému z vás. Ak vyhráte, môžete odísť z dediny a ja o tom nikomu nepoviem. No ak vyhrám ja, urobíte mi jednu láskavosť."

Mali sme čakať, že bude chcieť bojovať. Luci sa však nezľakla. "A čo by sme mi dvaja mohli spraviť pre teba, čo sám nemôžeš?" Spýtala sa pochybovačne.

"Dohodnete mi rande s Azure." Povedal pokojným, rozhodným hlasom.

Striaslo ma, no nemalo to nič spoločné s chladom dnešnej noci. Buď si vybojujeme slobodu, alebo pôjdem na rande s Mickom. Už len myšlienka na to bola otrasná, no musely sme to risknúť. Bola to naša jediná šanca dostať sa preč.

Obaja na mňa znepokojene pozreli a ja som nepatrne prikývla. Luci sa posmeľujúco usmiala a pokračoval v kladení otázok. "Ak vyhráme, pustíš nás vsetkých troch?"

Jej hlas znel váhavo a znepokoene keď si uvedomila, že v tom môže byť nejaký fígeľ.

"Samozrejme, že všetkých, neoplatilo by sa mi tu nechať svedka. A aby som vám dokázal, ako veľmi chcem byť fér, môžet si vybrať, kto bude bojovať." Nafúkaný podtón jeho slov sa ešte zvýraznil.

Obaja v tom okamihu pozreli mojím smerom a uškrnuli sa. Bolo všeobecne známe, že Alfa-vlk by mal byť najsilnejším vlkom skupiny, no v našej svorke to bolo trochu inak.

Ako malú ma otec začal trénovať a teraz som bojovala lepšie ako všetci v našej svorke, počítajúc otca. Bola by to pre neho hanba, keby nebol na mňa taký hrdý. Rada som si občas zabojovala a ako sa zdalo, Luci a Luk už rozhodli. Niežeby mi to prekážalo.

Prešla som pár krokov dopredu a zastala som iba kúsom od Micka. Nevidel mi do tváre ale môj plášť nezakrýval moju postavu a tak mu bolo hneď jasné, že som dievča. Uškrnul sa a zdvihol obočie. "Hej, zlatko, nechcem ti ublížiť. Nechceš si to rozmislieť?" povedal posmešne. Snažil sa napodobniť mamičkovský tón, no moc mu to nešlo.

Uškrnula som sa. Pomaly som si rozviazala plášť a spustila som si ho k nohám. Mickovi zamrzom úsmev na tvári. "Neboj, 'zlatko', nemám pocit, že mi dokážeš ublížiť." použila som rovnaký mamičkovský tón, no mne sa podarilo ho napodobiť perfektne, Luci s Lukom mali čo robiť, aby sa nezačali chichotať.

Mick mal čo robiť, aby udržal neutrálny výraz. "Dobre, môzeme začať." povedal a premenil sa. Zrazu predomnou stál obrovský, hnedý vlk a vrčal na mňa ako na mačku.

Okamžite som sa premenila a zavrčala som na neho zo svojej výšky. Bola som o dobrých päť centimetrov vyššia.

Luci cúvala ku stromom, nasledovaná Lukom a nechali nám tak dostatok miesta.

Kráčali sme okolo seba v kruhu a premeriavali si jeden druhého. Ja som sledovala ako našľapuje, jeho postoj a reakcie na moje pohiby no on si ma obzeral.

Prešiel pohľadom z môjho ucha na chrbát a potom na labu. Náhodou si myslím, že na to, že to bola náhoda, sa vám ten melír naozaj podaril. Poznamenal telepaticky.

Neznášala som takéto narážky. Zavrčala som a vrhla som sa na neho.

Chvíľu sme sa prevaľovali na zemi a potom sa mi podarilo zachytiť mu zadnú labu do čeľustí. Zaskučal a vyrazil do protiútoku. Zahryzol mi do boku a prehodil ma na druhú stranu 'arény'.

Bolelo to, no ignorovala som to a vyrazila som späť do útoku, vyhla som sa jeho čeľustiam a zahryzla som mu zhora do krku. Zaskučal, začal sa metať no keď pochopil, že mne neutečie ľahol si na zem a prevrátil sa na bok.

Tak sa v našej svorke dal ukončiť súboj.

Pustila som ho, odstúpila od neho a otočila som sa na kamošov. Pribehli ku mne a objali ma, stále ešte ako vlčicu.

Zaskučala som keď som zacítila ako sa obtreli o ranu, no nechala som ich obíjmať ma. Potom sme sa otočili na Micka.

Usmial sa na nás, už v ľudskej podobe. "Bežte, kým vas nehľadajú. Veľa šťastia." poprial nám a zmizol za domom.

Otočila som sa na kamošov a zitila som, že sa už premenili. Otriasla som sa a vyrazili sme.

Utiekla som zo sveta, ktorý som poznala, aby som našla to, čo som potrebovala spoznať. Tak sme sa dostali do tejto situácie. Tak sa z nás stali utečenci. To sa stalo, aby sa naplnila moja budúcnosť.

Takže, konečne sme sa dočkali toho ich úteku. Už sa mi to nechcelo viac rozmazávať. Kľudne kritizujte, chváľte, môžete dať aj votes, hlavne vyjadrite svoj názor. Dúfam, že sa vám časť páčila.

Ďalšie časti už plánujem písať v školskom prostredí, takže sa môžeme definitívne rozlúčiť so starou svorkou... alebo? V každom prípade, napíšte, akú zápletku by ste v deji ocenili a ja sa pokúsim ju tam zasadiť. Síce to mám už premyslené, ale plány sa menia. :-)

Nakoniec sa ešte ospravedlňujem za chyby v pravopise alebo hocikde inde. Slovina mi nikdy moc nešla. :-)

*Sweetbell :*