"Jenna, k tabuli!" zajačala ostrým hlasom matikárka Stevensová. Ešte aj učiteľky si na mňa zasadli. S povzdychom som vstala a pripravila sa na ďalšiu spoločenskú samovraždu. Na polceste k tabuli sa mi džínsová košeľa pootvorila a Jasonovi v prvej lavici išli vypadnúť oči. Otrávene som si zapla gombíky až po krk, no nepomohlo to. Štyri dievčatá, inak známe ako roznášačky klebiet, sa na seba sprisahanecky pozreli, niečo zašepkali a potom vybuchli do smiechu. Aj keď som k nim bola otočená chrbtom a čmarigala som na tabuľu akési rovnice, jasne a zreteľne som počula slovo štetka.
Pre ne budem navždy len štetkou.
Po tom, čo ma Stevensová ohodnotila trojkou (učky sú mrchy), som si sadla naspäť do lavice. Vybrala som si z batoha žuvačku a vložila si ju do úst, nahlas žujúc a tváriac sa, že mi je všetko jedno, som si preložila nohu cez nohu. V skutočnosti mi však nič nebolo jedno a cítila som sa príšerne osamelá. V našej triede už boli ľudia zadelení do svojich partií. Len ja som bola tá odveci. V duchu som si želala kamošku, s ktorou by som nosila rovnaké tričká s nápisom BITCH, s ktorou by sme zdrhli z vyučka a napchávali sa popcornom. Kamošku, ktorej by bolo jedno, ako vyzerám.
Dvere sa rozleteli a dnu neohrabane vpadla triedna, ako to robila zakaždým, keď nám chcela oznámiť niečo dôležité. Nikoho nezarazila jej nemoderná trvalá či otrasné cyklaménové sako, ktoré až príliš tesne obopínalo jej mohutnú postavu. To všetko sme už dobre poznali. Dôležité je, čo viedla so sebou. Presnejšie, koho.
Mladý chalan, asi v mojom veku. Prvá vec, ktorá mi na ňom okamžite udrela do očí, bola, že bol celý v čiernom. Čierna farba kontrastovala s jeho kamennou tvárou - hrubým obočím, chladnými tmavomodrými očami, plnými perami a hranatou sánkou akoby vytesanou z mramoru. Fíha, nedalo sa povedať, že by bol škaredý. Pod čiernym pulóvrom sa mu rysovali svaly. V ruke držal svoj čierny ruksak a nemými očami si nás premeriaval.
" Toto je váš nový spolužiak Mark Dougherty," predstavila ho triedna.
Mark kĺzal očami po našej triede. Čakala som, kedy sa mu pohľad zastaví na mne. Kedy ma prejde tým známym, všetko hodnotiacim pohľadom od hlavy až po päty. Ako ostatní. Nič také sa však nestalo. Ani sa na mňa nepozrel.
"Mark, môžeš si sadnúť...." triedna pátrala po voľnom mieste v triede.
A zrazu som vedela, čo príde.
Jediné voľné miesto bolo pri mne.
"Môžeš si sadnúť k Jenne!" vyhŕkla nadšene triedna, akoby mi čítala myšlienky. Čudný chalan len prikývol a usadil sa ku mne. Mala som z toho celkom príjemný pocit. Aj keď bol taký čudný, bude fajn mať niekoho, s kým sa môžem porozprávať. Možno sa nakoniec aj skamarátime.
"Ahoj, ja som Jenna," usmiala som sa. Môj úsmev fungoval na chalanov ako omamný prostriedok.
Mark zamrmlal niečo ako: "Čau." Pozrel na moju ruku, ktorú som mu chcela podať, akoby to bolo divé zviera a začal sa prehrabávať v taške.
Bola som šokovaná. Zrazu jeden z mojich zvýrazňovačov spadol z lavice a začal sa pomaly kotúľať po zemi.
S povzdychom som sa poň zohla. Nechcene som tým Markovi poskytla hlboký výhľad priamo do môjho výstrihu.
Pevne som uchopila zvýrazňovač v ruke a vystrela sa. Želala som si, aby som v ten deň nemala na sebe červenú čipkovanú podprsenku. Ale, bohužiaľ, bolo to tak.
Bola som pripravená na to, že ma Mark bude po kúsku hltať očami.
Vôbec na mňa však nezízal. Bol sklonený a vyberal z tašky široký čierny peračník.
To nie je možné! Prvý chalan v mojom živote, ktorý ma nepozoruje ako lev svoju korisť.
Čo si ten Mark Dougherty o sebe myslí?! Ako je možné, že mi nevenoval ani jeden jediný pohľad? Vari si myslí, že mu nestojím ani za štipku pozornosti?
Teda, nie, že by ma to trápilo. Je mi to ÚPLNE jedno. Vôbec ma nezaujíma, čo si nejaký cudzinec o sebe myslí.
Ani trochu.
Tak dobre, zaujíma ma to. Strašne, strašne ma to štve.
Nikdy predtým som sa totiž nestretla s odmietnutím.
Vybrala som malé strieborné zrkadielko a naniesla si ďalšiu vrstvu červeného rúžu na pery. Keďže to bolo všetko, čo som v danej chvíli mohla urobiť, ďalej som len sedela so založenými rukami a pozorovala Marka.
Naozaj bol zvláštny. Obsah jeho tašky tvoril len jeden hrubý čierny zošit. Používal ho na všetky predmety. Zistila som to, keď ho mal na dejepise a neskôr na geografii.
Nešpehovala som ho! Iba som sa trochu pozerala. A pri tom pozeraní som zistila, že stránky zošita boli popísané malým čiernym písmom. Žiadne farebné zvýrazňovače, ani gélové perá, aké som používala ja. Keď na matematike otvoril peračník, skoro som zomrela. Bol plný rovnakých útlych čiernych fixiek, aké dostať v obchode za desať centov. Vybral jednu z nich a pokračoval v písaní svojim drobným nakloneným písmom.
Vŕtalo mi to v hlave. Kto je tento chalan a prečo je celý v čiernom? Pozrela som sa do môjho zošita popísaného dúhovými kresbami a nápismi. "Prečo sú všetky tvoje fixky čierne?" vyletelo vzápätí zo mňa. Okamžite som si rukou zakryla namaľované ústa. Nechcela som takto neočakávane vyhŕknuť. Jeho prvý dojem zo mňa určite bol: príliš zvedavá bezočivá zmätkárka.
Konečne na mňa pozrel. "Pre dôvod, ktorému by taká štetka ako ty nerozumela."
Cítila som, ako mi tvár zalieva červeň. Štetka. Dnes už druhýkrát to slovo. Ako sa opovažuje?
"Podľa čoho súdiš, že som štetka?" snažím sa hovoriť pokojne a vyrovnane, no na moje počudovanie sa mi trasie hlas a niekoľkokrát sa dokonca zakoktám. Toto sa mi ešte nikdy nestalo.
"Hádžeš po mne očami, odkedy som sem prišiel. Myslíš si, že to nevidím, ako na mňa špúliš tie vulgárne červené pery? A aby to nebolo málo, predkláňaš sa až kdesi do hlbín len, aby som zazrel tvoj výstrih." Očami prešiel po mojom oblečení, po prikrátkej košeli, na ktorej bola väčšina gombíkov rozopnutá. Jeho pozornému zraku neušiel ani lem čipkovaných nohavičiek vykúkajúci sponad mojich džínsov.
"Ponúkaš mi svoje telo ako na tanieri. A preto si štetka. Jasne ti však hovorím, že NEMÁM ZÁUJEM!"
Dokončil svoj prejav a znova sa mi otočil chrbtom. V živote som sa necítila trápnejšie. Mark bol zapozeraný do svojho zošita a už si ma nevšímal. Načo by aj venoval pozornosť takej štetke. Do očí sa mi natlačili slzy. Svet naokolo bol rozmazaný. Zo všetkých síl som ich potláčala. Nie, nesmiem sa rozplakať. Nie kvôli nejakému Markovi Doughertymu.
Ale nepáčilo sa mi to. Bola som sklamaná, že ma považuje za ľahké dievča. Želala som si, aby som ho stretla po druhý raz. Správala by som sa úplne inak. Všetko by bolo úplne inak....
Bože, a ešte k tomu si myslí, že to s tým výstrihom som urobila naschvál. A pritom mi len spadol zvýrazňovač. Myslí si, že ho chcem zvádzať.
Z oka mi vypadla okrúhla slza a dopadla na zošit. Rozmazala pritom oranžový nápis Rovnice a nerovnice. Videla som, ako ma Mark kútikom oka pozoruje a pripadala som si úboho a ponížene. Mark Dougherty ma videl plakať. Už pre neho navždy budem iba lacná štetka.
A nepomôže tomu ani moja krása a šarm.
V ďalšej časti vás čaká nové napätie medzi Jennou a Markom :)
