"Jenny!"
Moje srdce vynechá jeden úder. Ruky, ktorými si vyčesávam vlasy do vysokého chvosta, sa mi zastavia na polceste. Musí to byť Mark. Nikto iný ma nevolá tou nežnou prezývkou.
"Idem!" zakričím a rýchlo si obujem tenisky. Naposledy sa pozriem do zrkadla. Tá stará Jenna spred pol roka už akoby ani neexistovala. Teraz mám vlasy ešte viac vyblednuté z dovolenky pri mori a moju tvár zdobia okuliare s klasickým čiernym rámom. (Pri povinnej prehliadky u lekára sme zistili, že nevidím dobre do diaľky). S tými okuliarmi vyzerám aspoň trochu múdro. Už ma nikto nepovažuje za hlúpučkú bábiku, ktorá má v hlave len chalanov.
Zamknem byt a zídem dole schodmi, kde ma už čaká Mark. Ticho zapíska. "Si krásna, Jenny."
Nič neodpoviem, len sa prisajem na jeho pery. Ruka v ruke vyjdeme von z paneláku. V bruchu sa mi rozhostí príjemný pocit. Dnes je to presne šesť mesiacov, čo sme spolu, a ja som z neho ešte stále rovnako hotová.
Sadneme si do malej kaviarne, kde oslavujeme výročie. Spomíname na staré časy, ktoré sa nám teraz zdajú ako ďaleká, ďaleká minulosť.
"A pamätáš sa na to, ako nás učiteľ poslal do riaditeľne, lebo sme po sebe štekali?" smiala som sa.
"Áno, ja som ťa vtedy nenávidel," povie Mark s pohľadom šibalsky upretým na mňa.
"Chceš povedať, že si nenávidel spôsob, akým som ťa priťahovala," podpichnem ho.
"Ale choď, samozrejme, že si ma vôbec nepriťahovala," naťahuje ma. Za trest sa na neho zvalím a šteklím ho dovtedy, kým sa nevzdá. Zaborím nos do jeho bledozeleného trička. Drží ma okolo pliec a spokojne sa na seba usmievame. Ľudia z okolitých stolov nás po očku pozorujú a smejú sa.
Byť Markovým dievčaťom je zatiaľ najkrajšia úloha v mojom živote. Nikdy som nebola šťastnejšia. Myslím, že to platí aj o mojej mame. Stále básni o tom, že sa v hlavnom meste máme oveľa lepšie.
Často k nám chodí Felicia, čerstvá pani Doughertyová, ktorá sa nám nedávno zverila s radostnou novinkou. Vraj čaká s Markovým otcom dieťa! Rastúce bruško hrdo vystavuje na obdiv a mama jej dáva kadejaké tehotenské rady. (Niektoré z nich sú poriadne nechutné, napríklad to o tej placente, čo som nechtiac začula z obývačky.) No čo je ešte lepšie, dnes ráno jej prišiel e-mail od tridsiateho štvrtého vydavateľstva, v ktorom písali, že by radi vydali jej knihu! Felicia od radosti skáče po plafón a my s mamou si len vymieňame nervózne pohľady.
Markov otec snáď konečne našiel ženu svojho života. A čo Markova mama? Tá sa utápa nešťastím na klinike, až kým raz nepozrie do krásnych očí jedného z doktorov, ktorý jej pomôže dostať sa z dna. Už nie je na tom tak zle, Markovi nedávno prišla poštou fotka, na ktorej si jeho mama užíva grécke more so sympatickým doktorom. Ako Mark nadšene skonštatoval, kruhy pod očami jej nadobro zmizli. Už len ostáva dúfať, že sa alkoholu ani nedotkne.
Nová škola je v pohode. Môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že mi tá stará vôbec nechýba. Učivo je síce oveľa ťažšie, ale rýchlo som si zvykla venovať sa celé poobedia buď knihám, alebo Markovi.
Bohužiaľ s ním nie som v jednej triede, a tak sa vidíme len cez prestávky alebo spojené hodiny. Keď som prvýkrát vstúpila do mojej triedy, musela som si kamarátov nájsť úplne sama.
Videla som hlúčiky výrazne namaľovaných dievčat v krátkych sukniach, partiu punkeriek, skupinku báb s nakrátko ostrihanými vlasmi v otrhaných džínsoch, i japonské lolity celé v ružovom, ktoré mali tváre ako porcelánové bábiky. No nechcela som sa pridať ani do jednej skupinky.
Vtom som uvidela jedno nízke dievča, ktoré tam sedelo úplne samo. Dlhé hnedé vlasy mu siahali až po pás. Zachytilo môj pohľad a priateľsky sa usmialo. A v tej chvíli bolo rozhodnuté.
Prisadla som si k nej. "Ahoj, môžem si sadnúť k tebe? Prisťahovala som sa sem len včera a neviem, s kým sa mám baviť."
"Aj ja som sa sem prisťahovala len včera!" Hnedé oči sa jej zaligotali. "Ja som Mary."
"Ja som Jenna," podala som jej ruku. Všimla som si, že okolo zápästia mala omotaných viacero rôznofarebných ligotavých náramkov. Páčil sa mi jej štýl.
"Pekný náramok," ukázala som na jeden lesklý strieborný. Mary mi začala vysvetľovať význam každého jedného prívesku a ja som si ju premeriavala od hlavy po päty a v duchu som porovnávala moje čierne vansy s jej úplne rovnakým modelom, ibaže s potlačou havajských kvetov. Neviem, čo, ale niečo mi vtedy hovorilo, že my dve budeme dobré kamarátky.
O pol roka sa ukázalo, že som mala pravdu. Dnes si už neviem predstaviť ani jeden deň bez nej. Mary. Mary a Mark. Dve podobné mená. Dvaja dôležití ľudia v mojom živote.
Niektoré veci sa však ani v hlavnom meste nezmenili. Áno, ešte stále sa za mnou obzerajú chalani. Áno, ešte stále na mňa vypiskujú a strkajú mi do vreciek papieriky s ich telefónnymi číslami. No už sa za nimi neobzerám. Ignorujem ich a kráčam vpred.
Ja a Mark.
Máme pred sebou krásnu budúcnosť.
Vtom si uvedomím, že tú poslednú vetu som vyslovila nahlas. Mark sa usmeje a načiahne sa za svojím cappuccinom na stole.
"To si teda myslím, Dievča s červeným rúžom."
Tak, a je to tu. Oficiálny koniec TGWTRL..... :'(( Budete my chýbať, moji super čitatelia <3 Ďakujem vám za všetko, milé komenty, aj za votes... Nikdy som si nemyslela, že ich budem mať toľko ^.^ Začínala som od piatich reads a teraz ich mám 500 :O úplne wau <3 Ďakujem. Musím priznať, že mi budú chýbať príhody Jenny a Marka. No priebežne budem pokračovať s ďalšou knihou Začalo to jednou bunkou a určite tých diel plánujem napísať ešte viac :D Nemôžem uveriť tomu, že to je koniec, ale už by som nemohla napísať druhú sériu, pretože by to nebolo ono :) Mám pocit, že by som to len umelo predlžovala. To je asi všetko, čo mám na srdci. Asi sa opakujem, ale ešte raz ĎAKUJEM <33
P.S. Pre všetkých, ktorí majú crush na Marka, prajem veľa šťastia s hľadaním niekoho takého v budúcnosti :*
P.P.S. V tejto kapitole som použila character mojej BFF....... Mary naozaj existuje :) M, ak to čítaš, lov ya! ;*
~Eja
