Sadla som si na moje zvyčajné miesto. Po chvíli prišiel i Mark, celý čierny a tajomný ako obvykle. Mlčky sa usadil na miesto vedľa mňa. Čakala som zopár slov, aspoň pozdrav, hocičo, no on nič. Mlčal aj počas literatúry, fyziky, matematiky.... Na angličtine som skoro stratila nervy, tak ma to ticho zabíjalo.
Prišiel dejepis. Učiteľ mal zjavne hroznú náladu, a tak si zlosť vybíjal na nás. Po jednom nás nemilosrdne vyvolával k tabuli. Len som sa modlila, aby si nevybral mňa. Už som z dejepisu dostala jednu štvorku a do učebnice som sa včera ani nepozrela, lebo som z Marka bola totálne rozladená.
"A odpovedať nám príde... Jenna Hicksonová!"
Moje najhoršie obavy sa stali skutočnosťou. Zhlboka som sa nadýchla. "Pán profesor, ja som sa na dnes vôbec nemohla pripraviť do školy, lebo..."
Horúčkovito som sa snažila vymyslieť si dáku výhovorku, kým som žmurkala, prehadzovala vlasy ako divá a oblizovala si červené pery. Lacné metódy, ja viem, ale keď som bola úplne zúfalá, neraz som sa k nim uchyľovala. Niekedy zaberali, najmä na mužských členov učiteľského zboru.
Celá trieda na mňa zízala, vrátane dejepisára. Uvedomila som si, že to asi nebol najlepší nápad, no už bolo neskoro. Odpovedať som však ísť nechcela ani náhodou. "Ja...nemôžem byť skúšaná, lebo..."
Vtom sa ozval Markov hlboký hlas: "Ja pôjdem odpovedať namiesto nej."
Dejepisárovi vyletelo obočie až po plafón. Nikto nezvykol odporovať tomu drobnému, ale razantnému mužovi s drobnými fúzikmi. Len som čakala, kým niečo namietne, no na poslednú chvíľu, akoby si to bol rozmyslel, prikývol. Zato ja som sa ešte stále spamätávala zo šoku.
"Tak mladý pán sa chystá zachrániť slečnu! Nech sa páči," posmešne ho vyzval. Mark šiel k tabuli a o chvíľu si už sadal naspäť do lavice s dvojkou. Nečudovala som sa mu, dejepisárove otázky boli naozaj zákerné. Vlastne ešte obišiel celkom dobre. "Jenna, nabudúce sa pripravíš," povedal profesor, ani nezdvihol hlavu od svojho notesu.
Uľahčene som si vydýchla. Učivo sa pokojne doučím, len, aby som nemusela odpovedať dnes. Bola som však príjemne prekvapená Markovým počinom. On sa kvôli mne normálne obetoval! Možno som sa mu konečne zapáčila. No, chlapče, to ti ale trvalo.
"Povedz, prečo si to urobil?" vyzvedala som.
Pozrel na mňa. Bože, zase ten jeho chladný pohľad.
"Lebo som sa už nemohol pozerať na to, ako sa strápňuješ," odvrkol. "Zjavne ťa baví robiť súkromnú štetku aj profesorom."
Zalapala som po dychu a moja tvár nadobudla len o trochu slabší odtieň môjho rúžu. "A teba zjavne baví mlčať ako hrob a obliekať sa do čierneho! Ostatné farby sú totiž moc mainstream," vybuchla som. "Nestaraj sa do toho, keď tomu nerozumieš!" nenávistne vykríkol on.
"Áno. Máš pravdu. Ničomu nerozumiem, a už vôbec nie tebe, Mark Dougherty!"
Náhle som si uvedomila, že vrieskam ako siréna a že celá trieda sa na nás pozerá. Zahanbene som sklopila oči a tvárila som sa, že si naprávam tričko. Dejepisárove nervy však už praskli. Nahnevane sa na nás pozeral, hruď sa mu dvíhala a klesala.
"Jenna a Mark, do riaditeľne! Okamžite."
***
Panebože. Nenávidím riaditeľňu. Je to taká otrasná zatuchnutá miestnosť so špinavým kobercom. Riaditeľ mal našťastie práve veľa práce a dvaja neposlušní puberťáci ho ani najmenej nezaujímali. Pustil nás von po pár minútach len s ústnym napomenutím. Bola to divná situácia, ocitnúť sa s Markom v riaditeľni. Ukradomky som sa na neho pozrela, mal sklopené oči. Vlastne bol veľmi pekný.
Okamžite som sa za túto myšlienku napomenula. Spamätaj sa, ženská! Naozaj je to jediné, na čo v tejto chvíli dokážeš myslieť? Ste obaja v problémoch, on ťa zjavne nenávidí a po druhýkrát ťa nazval štetkou! Niet ti rady ani pomoci.
Moje imaginárne ja mi v hlave riadne vynadalo. Odvrátila som od Marka zrak a ponáhľala som sa po chodbe na poslednú hodinu. Bola to etika. Pohoda, aj tak tam nič poriadne nerobíme. Dnes však pre nás triedna (učí nás etiku) zjavne mala pripravený nejaký projekt. Rozdala nám rôzne papiere. "Cieľ je čo najlepšie spoznať jednéhi z vašich spolužiakov," zatrilkovala.
No zbohom. Naozaj som netúžila spoznať ani jedného z mojich spolužiakov. A pri mojom šťastí určite vyfasujem arogantnú Jazmínu alebo vyrážkovú Alison. Ani spolužiakom sa projekt nepáčil, začali hundrať, sťažovať sa a preberať triednické záležitosti. Vtom mi čosi napadlo.
"Pani Larkinová," prihlásila som sa. "Nemohlo by sa nejako dať zariadiť, aby som nemusela sedieť s Markom?"
Moja požiadavka vyvolala v spolužiakoch hysterický smiech. Mark po triednej blysol prosebným pohľadom. "Áno, nedalo by sa to nejako zariadiť?"
Triedna len pokrútila hlavou. "No, zdá sa mi, že vy dvaja sa nemáte veľmi v láske. Čo takto bližšie sa spoznať? Už to viem! Vy dvaja môžete byť spolu v dvojici na školský projekt!" Jedovato sa usmiala. Zjavne ju bavilo vytáčať ma do nepríčetnosti.
Obaja sme na ňu zízali. Nie, toto nemôže myslieť vážne.
Ale zjavne to vážne myslela, suka jedna.
Pozrela som sa do papiera, čo všetko ten školský projekt zahŕňa:
V rámci projektu "Spoznajme sa navzájom" musíte o svojom partnerovi napísať esej v rozsahu 200 - 400 slov, v ktorej nám priblížite jeho osobné vlastnosti. Na spracovanie a napísanie eseje máte čas do konca nasledujúceho týždňa. Počas tohto týždňa musíte svojho partnera spoznať čo najlepšie. Spoznanie zahŕňa aj návštevu doma.
Zízala som do papiera. Do hája. S týmto som vážne nepočítala. Ako, preboha, niečo napíšem o Markovi? Veď ho ani poriadne nepoznám. No áno, cieľom projektu predsa bolo čo najlepšie spoznať nového spolužiaka. Ale nemala som ani najmenšiu chuť pozývať ho ku mne domov. A mne sa už vôbec nechcelo ísť k nemu. Ako to spolu uskutočníme? Veď sa neznášame.
Mark zrejme vyzeral rovnako šokovaný ako ja. Rozhodla som sa prevziať situáciu do vlastných rúk.
"Máme na to len týždeň. Tak zajtra po škole....by sme sa mohli stretnúť u mňa doma," opatrne som navrhla. Na moje počudovanie len prikývol.
"Áno. Súhlasím. S tým projektom už musíme začať."
