Takže, po dlhšej dobe je tu nová časť. Užívajte si! ;)
Vybehla som hore schodami do svojej izby a hodila sa na posteľ. Tak tento šok musím ešte poriadne stráviť.
Felicia je milenkou Markovho otca! Tá milá, trochu roztržitá Felicia, ktorá necháva na stole kolieska od pohára s kávou a usmieva sa na neznámych ľudí, keď kráča mestom. Tá dobrosrdečná, priateľská Felicia je mrcha. Rozvracačka rodín. Zízala som som do stropu a zrýchlene som dýchala.
Toto sa musí dozvedieť Mark! Načiahla som sa pre mobil, že mu napíšem,no vzápätí som si uvedomila, že to nie je potrebné. Veď to onedlho zistí sám na vlastnej koži, keď si k nim Felicia v reštaurácii prisadne. Nepotrvá dlho, kým si s hrôzou uvedomí, odkiaľ ju pozná... A potom už nič nebude také, aké bývalo.
Aj naďalej som tupo hľadela do stropu. Priamo predo mnou sa na tam vynímal fľak, ktorý tam je od začiatku môjho detstva. Mama vždy tvrdila, že je od toho, ako sťahováci narazili skriňou do stropu a ošúchali z neho farbu, no ja som tomu neverila. Bola som presvedčená, že je to varovanie od strašidiel, ktoré sa v noci zakrádajú do mojej izby. Teraz som sa na tom, pravdaže, smiala. Ako mi môže po rozume chodiť nejaký fľak, keď som sa práve dozvedela čosi omnoho horšie?
Posadila som sa. Bola som zmätená, vôbec som netušila, čo mám robiť. Z číreho zúfalstva som si krasopisom prepísala všetky poznámky z dejepisu, ale mýlila som sa pri každom druhom slove. Stále som musela myslieť na to, ako asi prebieha tá večera. Zožierať som sa stihla asi tak do jednej ráno - potom som už totiž zaspala.
Ráno sa ukázalo, že zaspať pri stole s tvárou rozpleštenou na zošite nebol práve najlepší nápad. Pri rannom pohľade do zrkadla ma zdravili opuchnuté líca a vačky pod očami.
Odvrátila som pohľad a neunúvala sa to nijako zlepšiť. Namiesto toho som naslepo zo šatníka vytiahla rifle a tielko a odšuchtala sa dole schodmi. Hlava mi išla vybuchnúť. A to som včera ani nepila!
Súdiac podľa Feliciinej rozžiarenej tváre som si so závisťou uvedomila, že mala neporovnateľne lepší večer než ja. Keď ma zbadala, úsmev jej však z tváre zmizol a zatvárila sa skormútene.
"Jenna! Ja som absolútne netušila, že tvoj priateľ Mark je..... Johnov syn....bol to poriadny šok..."
"Ani ja som to doteraz netušila," odvetila som.
Felicia sa na mňa pozrela ľútostivým pohľadom, ale hneď nato sa znova rozžiarila. "John ma požiadal o ruku! Teda, požiada ma, keď rozvod bude konečne oficiálny. A viete, čo je úplne najlepšie? Odsťahujeme sa do domu, ktorý pre nás kúpil, až do hlavného mesta! No nie je to super? Viete si predstaviť tie možnosti na prácu, ten mestský život...." trkotala vzrušene a krútila pritom s prsteňom na prstenníku, asi zásnubnom. Felicia odjakživa túžila po lepšej práci a živote v meste.
"Možno sa mi konečne podarí vydať knihu!" Upierala na nás oči a pohľad jej zastal raz na mne, raz na mame. "Tak, čo na to hovoríte?"
"To je síce všetko pekné, Fel," prikývla mama, "ale nezabudla si pritom náhodou na niekoho? A čo my? Čo tvoje priateľky, ktoré máš v tomto meste? To nás všetkých chceš naozaj len tak opustiť?"
Felicii naskočili na tvári popolavé fľaky. "Ty vari nechceš, aby som bola šťastná? Nepraješ mi to? S Johnom sa ľúbime...."
"Stále len ten tvoj John!" skočila jej do reči mama. "Nezdá sa ti, že v poslednom čase myslíš len na neho a nič okolo seba si nevšímaš?"
Rýchlo som vybehla von z domu. Nenávidela som, keď sa tie dve hádali. Ani som sa neunúvala dojesť raňajky. Felicia na mňa hodila posledný pohľad, ktorý jasne naznačoval: Mrzí ma, že som tvojmu kamarátovi zničila rodinu, ale s Johnom sa ľúbime a blablabla. Rozhodli sme sa, že jeho manželku pekne odpraceme a budeme žiť spolu iba my dvaja. Už nijaké spomienky na to jeho prvé nevydarené manželstvo s alkoholičkou, jedným dieťaťom mŕtvym a druhým čudesným. Dobre vieš, ako veľmi by som chcela žiť v hlavnom meste. Tak mi to, prosím, dovoľ a nebuď ako tvoja sebecká matka!
Odvrátila som zrak. Celkom dobre som chápala, že sa mama hnevá. Ani ja si celkom neviem predstaviť dni bez Felicie. Aké to bude, keď na vešiaku nebude visieť jej obľúbený tmavofialový plášť. Keď už viac nebude počuť klopkanie jej písacieho stroja, ani mliaskanie, keď naraz zošrotuje balíček ovsených keksíkov....
No vedela som, že taký deň raz príde. Deň, keď tu Felicia nebude. A ani Mark.
"Bu!" Zrazu som pocítila niečie ruky na očiach. Tie nežné, teplé, veľké ruky som okamžite rozpoznala. "Mark!" prekvapene som sa otočila a vtom sme do seba narazili tvárami. Vyzeralo to, akoby sme sa chystali pobozkať.
"Hopla," rýchlo som sa odtiahla. "Ahoj. To je....ehm...zlaté, že si ma prekvapil!"
"Videl som ťa prichádzať ku škole," usmial sa. "Počuj. Tá večera bola dosť veľký šok. Predstav si, že Felicia je...."
"Viem," prerušila som ho. "Dosť desivé, však?"
"Presne tak," súhlasil. "Keď si pomyslím, že celý ten čas.... panebože... Neviem, čo mám k tomu povedať."
"Tak nehovor nič," odvetila som. "Obaja o tom radšej nehovorme.
Pristal na to a začal hovoriť o tom, ako jeden spolužiak neustále šťuká perom a jeho to nesmierne rozčuľuje. Uprostred jeho vety však moje brucho zradne zaškŕkalo. Asi mu polovica hrianky nestačila. S hrôzou som si uvedomila, že aj starostlivo zabalená bageta ostala doma na stole - v tom zmätku som na ňu úplne zabudla.
Dobre, ja viem, že som to nemala. Ale kým Mark rozprával, v duchu som si vybavovala čerstvú bagetu zabalenú do potravinárskej fólie. Ako sa po nej rozteká zapečený syr a zdobí ju šunka, rajčiny a troška oregana. Presne tak, ako to mám rada. Vzdychla som a v ústach sa mi nahromadili sliny. Pred očami som videla každý detail, každé koliesko rajčiny či zlatistý syr. Priam som cítila vôňu tej božskej bagety. Naprázdno som preglgla.
Mark si všimol môj výraz: "Si v pohode? Čo ti je?"
Zažmurkala som. Mám mu to povedať? Bude si myslieť, že som úplná idiotka?
"Chceš vedieť pravdu?" Keď prikývol, pokračovala som: "Vôbec som nepočúvala, čo si teraz hovoril. Myslela som len na jedlo. Nič som totiž od rána nejedla a som strašne hladná."
Ostal ticho. Chce sa mi vysmievať? Po chvíli zložil z pliec svoj batoh, pošmátral sa v ňom a čosi vybral. Spoznala som papierový obal s logom malej pekárne za rohom.
Vložil mi vrecúško do rúk. Keď som ho otvorila, uvidela som veľký croissant plnený čokoládou, z ktorého sa šírila lahodná vôňa. Radostne som zvýskla. Pozrela som na Marka, ktorý mi naznačil, že môžem. A tak som croissant vzala do rúk a s chuťou som z neho odhrýzala.
"Nedáš si?" ponúkla som ho. Pokrútil hlavou.
"Ďakujem, mal som raňajky. Zjedz ho celý ty. Zdá sa, že ho potrebuješ," žmurkol na mňa.
Nevedela som slovami vyjadriť svoju vďačnosť Markovi. A tak som sa na neho vrhla, objala som ho s plnými ústami croissantu a nohy sa mi podlomili.
Počula som, ako sa ticho zasmial, ale ovinul okolo mňa svoje ruky tak, ako nikdy predtým.
"Si neuveriteľná."
