Som štetka.
Vyspala som sa asi s desiatimi chalanmi z našej školy. A to mám len šestnásť. Dvaja chalani sú z mojej triedy. A ak chcete vedieť, tak áno, ľutujem to. Niekedy, keď ich pozorujem na hodine matematiky, sama seba sa pýtam, ako som si s nimi mohla niečo začínať. Neviem si predstaviť ich ruky blúdiace po mojom tele. Nespomínam si, ako som s nimi skončila v posteli. Celé to bol jeden veľký omyl.
Privádzam ich do vytrženia. Stačí jedno pohodenie mojimi dlhými lesklými blond vlasmi a už visia na každom mojom slove, sledujú každý môj pohyb. Omotám si ich okolo prsta.
Moje spolužiačky ma nenávidia. Vyfúkla som im tých najlepších chalanov na škole.
Blýskajú po mne nenávistnými pohľadmi a šuškajú si o mne samé klebety. Nemám takmer žiadnych priateľov, sedávam sama. Už odnepamäti to tak bolo a aj bude. V našej triede sa necítim dobre. Pripadám si ako exotický kvet v záhone obyčajných ruží.
Vynikám spomedzi ostatných, lebo som pekná. Veľmi pekná. Viem, že to znie samoľúbo, ale je to pravda. Nemá zmysel tvrdiť, že nie. Každý to vidí. Všetci si obzerajú moju tvár a bezchybné telo, akoby som bola vystaveným tovarom. Lezie mi na nervy, ako na mňa vyvaľujú oči, štuchajú svojich kamarátov do boku a potom na mňa skúšajú tie staré otrepané metódy balenia.
Zakaždým je to rovnako: "Ahoj, zbadal som ťa na ulici a pomyslel som si, že si vážne pekná. Nie si modelka?"
Možno si poviete, že je to skvelé byť krásnou a dostávať pozornosť chalanov. Lenže takto vyzerať, to má aj svoje nevýhody. Krása je pre mňa neskutočným bremenom a priznávam sa, pri tom, čo zažívam v škole takmer každý deň, by som radšej bola škaredá.
Pre všetky dievčatá som totiž len "tá dokonalá suka", alebo "tá mrcha, ktorá kradne chalanov pramo spod nosa". V lepšom prípade "tá nafúkaná blondína, ktorá nemá nič v hlave".
Všetci ma automaticky súdia len podľa vzhľadu. Zbadajú moju tvár a už som pre nich hlúpa. Nikto nevidí to, čo sa skrýva pod povrchom. Nikoho nezaujíma, že čítam vážnu literatúru, zatiaľ čo väčšinu dievčat v mojom veku zaujímajú len časopisy a lesk na pery. Nikto netuší, že by som chcela byť lekárkou, ako moja mama. Vidia len moju hlúpučkú peknučkú tvár, začnú žiarliť, nenávidieť ma a spriadať plány, ako ma zniesť zo sveta.
Raz som počula, ako sa o mne zhovárajú dve dievčatá: " Dáme jej do riasenky bombu a keď si bude maľovať tie svoje anjelsky dlhé mihalnice.... Bum! Prásk! A bude o jednu suku menej."
Musela som sa usmiať. Smiala som sa tak veľmi, až mi tiekli slzy. Nevedela som, či tento napoly smiešny, napoly vážny plán myslia vážne, ale každopádne som bola mimo nebezpečenstva. Takmer vôbec sa nemaľujem, okrem výrazného červeného rúžu. Načo aj? Príroda mi nadelila "také nechutne husté riasy ako žmurkacia bábika", aspoň tak hovoria moje neprajníčky. Kombinácia mojich génov spôsobila, že aj po dvoch nevyspatých nociach vyzerám ako z katalógu AVON, tak načo mejkap? Len na svoj výrazný červený rúž nedám dopustiť. Je to moja poznávacia značka. Poznávacia značka kurvičky z West Rinchhills.
Prehrabla som sa v blonďavých vlasoch a rozhodla sa zviazať ich do messy drdola. Taký, ktorý jasne naznačoval imidž i don't care. Rovnaký, aký som vzbudzovala svojimi roztrhanými boyfriend džínsami, starou vyblednutou rifľovou košeľou, nedbalo do nich zakasanou a čudnými špicatými lodičkami zo sekáča neidentifikovateľnej bordovohnedej farby, ktoré sa k nim absolútne nehodili.
No náhodou som začula rozhovor mojich dvoch spolužiačok sediacich v lavici predo mnou:
"To nie je možné. Jenna zase vyzerá dobre."
"Áno, a to má na sebe otrasné handry. Keby som si to obliekla ja, vyzerala by som stokrát horšie. Preklínam ťa, Jenna!"
Super. So sarkastickým úsmevom som si začala dačo čmárať do zošila. Moje spolužiačky ma nenávidia len preto, že som pekná. Krása naozaj môže byť ťaživým bremenom. Stačí iba, ak chodíte do školy plnej závistlivých klebetníc.
