Nasledujúci deň v škole sme sa tvárili akoby nič.
Ani jeden z nás nespomenul ten bozk.
Mark ako zvyčajne mlčal a čosi kreslil do svojho zošita. Keď som doň nenápadne nakukla, uvidela som jednooké postavy a tiene, fajčiace cigarety, so starostlivo vykreslenými detailami. Svojím spôsobom to bol celkom pekný druh umenia. Postavám z úst vychádzali rôzne bubliny, tipovala som, že ide o komiks. No nepodarilo sa mi prezrieť si ich zblízka.
Tvárila som sa, že je všetko v poriadku. Že ani náhodou nemám v hlave zmätok a nie som rozladená z toho, čo ku mne cíti. Áno, nenávidí ma. Myslí si, že som lacná štetka. Ale ten bozk včera naznačoval čosi úplne iné...
Celú noc som sa prevaľovala na posteli a rozmýšľala som, čo to malo znamenať. Ale to by som mu ani za nič na svete neprezradila. Som z neho taká zmätená...
Pozrela som sa na jeho obnažené svalnaté ruky. Dnes mal na sebe čierne tričko bez rukávov, čo vyvolalo kradmé pohľady triednych klebetníc. Náhle som pocítila akúsi čudnú bolesť brucha. Bolo to, akoby v ňom tancovali motýle...
No počkať! Spomenula som si na jednu maminu frázu, totálne klišé: "Až raz budeš cítiť motýliky v bruchu, on je ten pravý."
Nie. To snáď nie. Jenna Hicksonová sa zamilovala.
A práve do Marka. Do tichého, utiahnutého Marka, ku ktorému by sa viac hodilo útle dievča s krátkymi čiernymi vlasmi, rovnako tiché, s umeleckými sklonmi. Presne som si vedela vybaviť ten typ dievčaťa. Ja som presný opak - hlučná, blonďavá, jediné, čo viem, je baliť chalanov. Také typy sa Markovi skrátka nepáčia.
A čo ak áno? Veď ťa pobozkal, našepkával mi tichý hlások v mojej hlave. No áno, ale nič nenasvedčovalo tomu, že by za tým bolo niečo viac. Bože, ak nad tým budem ešte rozmýšľať, načisto zošaliem. Pohľad mi padol na papiere na lavici a vtom som si na niečo spomenula.
Dnes mám ísť k nemu kvôli tomu projektu ja.
***
Čierna.
Veľa čiernej.
To bola Markova izba v malom dvojizbovom byte celkom na kraji mesta. V zapadnutej štvrti, kde sa potulovali nebezpečné pouličné gangy a kde hladné túlavé psy obcikávali smetiaky a pouličné lampy. Kde by som sa sama v noci neodvážila ísť ani náhodou.
Jeho izbu tvorila jednoduchá posteľ, zopár skriniek a oblečenie nahádzané v kopách po zemi. Nijaký koberec, len holá studená podlaha.
To, čo ma však zarazilo najviac, boli úplne čierne steny. Tým, že bola uväznená v štyroch čiernych stenách, sa celá izba stávala tmavým strašidelným miestom. Ja by som v takej izbe nezaspala. No je len na Markovi, či sa mu páči žiť v netopieriej jaskyni.
Keď som sa spamätala, rýchlo som vytiahla papier s otázkami a rozpačito sa potiahla za tričko. "Hmmmm, teda, si introvert alebo extrovert?" Nečakajúc na Markovu odpoveď som sama pre seba skonštatovala: "Jednoznačne introvert."
To mi pripomenulo, ako minule tiež odpovedal namiesto mňa. Ako na mňa hádzal pohľady a k čomu to poviedlo. Očervenela som a zrazu mi bolo tak teplo, že som si musela vyzliecť rifľovú bundu. Hodila som ju na posteľ a znova sa zadívala do papiera. Prešla som zvyškom otázok a zaznačovala si Markove odpovede. Jedna otázka ma zvlášť zaujala.
"Aké je tvoje hobby?" vyslovila som a nervózne čelila jeho modrým očiam. Nič nepovedal, len vstal a otvoril jednu z tých malých skriniek. Bola odhora až dole napchatá hrubými čiernymi zošitmi. Nepochybovala som o tom, že ich všetky zaplnil svojimi myšlienkami. Tak veľmi som túžila jedného sa dotknúť, nakuknúť doň...
No oveľa viac som túžila dotknúť sa Marka.
Sedeli sme vedľa seba na posteli, delili nás len centimetre. To bolo prvýkrát, čo som sedela tak blízko k chalanovi a k ničomu medzi nami nedošlo.
Tentoraz bol úplne iný, ako minule. Nemal reči o tom, aká som pre neho nebezpečná, ani na mňa divne nepozeral. Bol to ten obyčajný tichý Mark so sklopenými očami.
"Z čoho máš najväčší strach?" prešla som na ďalšiu otázku. Tentoraz odpovedal priamo, nezaváhal ani na sekundu.
"Zo smrti."
Pripadalo mi to ako paradox, že Mark sa bojí smrti a pritom chodí celý v čiernom, fajčí a robí tie divné veci. A ešte k tomu tie tmavé steny. Nuž, zjavne tu bolo nejaké tajomstvo, o ktorom som netušila.
Vyčerpala som všetky otázky, ale ešte sa mi nejako nechcelo ísť domov. Odkašľala som si a počkala, kým zdvihne zrak. Potom som sa mu pozrela priamo do očí.
"Dovolíš mi spýtať sa ťa aj niečo iné? Niečo, čo nebolo v tom papieri?"
"Jasné, prečo nie."
Zhlboka som sa nadýchla. "Kde sú tvoji rodičia?"
Tak, a mám to za sebou. Už dlhšie mi vŕtalo v hlave, prečo nás Markova mama nevíta. Prečo je jeho dom príšerne pustý a tichý.
Zasmial sa. Bol to výsmešný, ironický smiech.
"Tak ty chceš vedieť, kde sú moji rodičia? Poď, ja ti to teda ukážem."
Zdvihla som sa a nasledovala ho do vedľajšej izby. Ak sa to teda dalo nazvať izbou. Na kedysi udržiavaný nábytok sadal prach a podlaha bola špinavá, akoby sa tu nikdy nevysávalo. Vypĺznutá mačka, ktorá sedela na okne, obhrýzala niečo, čo vyzeralo ako kus starej ryby.
Uprostred toho všetkého bol holý fľakatý matrac, na ktorom spala zničená staršia žena. Pod očami mala fialové kruhy so zaschnutými zvyškami mejkapu a neumyté vlasy jej voľne padali do tváre. Sem-tam zo spánku niečo zamrmlala. V ruke držala fľašu lacného vína a všade naokolo sa kopili podobné prázdne fľaše spolu s cigaretovými ohorkami. Všimla som si, že ten matrac je ovracaný a naplo ma.
"Dámy a páni," Mark urobil teatrálne gesto. "Toto je moja milujúca matka!"
Prekročil jej telo a načiahol sa za otvorenou škatuľkou cigariet na stolíku. Vybral zopár z nich a strčil si ich do vrecka. "Je taká ožratá, že si to ani nevšimne," zaškeril sa. "Ani nevie, že fajčím."
Nebola som schopná ani jediného slova. "Kde máš otca?" podarilo sa mi napokon vykoktať.
"Oco zarába prachy vo svojej firme, aby ich táto tu mohla prepiť," ukázal na svoju matku. "Domov sa vracia až neskoro večer. Myslím, že má milenku."
"A čo ty? Kto sa stará o teba?"
"O mňa?" Znova ten sarkastický smiech. "O seba sa musím postarať ja sám."
Nič som nepovedala. Len som tam stála a oči mi behali od tej trosky na zemi k Markovi. Bolo to ako jeden z tých dojímavých sentimentálnych programov v telke, ktoré Felicia tak nenávidí. Vraj jej pripadajú klišé.
A zrazu mi prišlo Marka ľúto. Vrhla som sa mu okolo krku. Objímala som ho a snažila sa mu tým objatím vynahradiť všetku tu materinskú lásku, ktorej sa mu nedostalo. Najprv som si myslela, že ma odstrčí. No po chvíli okolo mňa takisto ovinul ruky a utrápene v mojom objatí vzdychol.
Ste šokovaní? V ďalšej kapitole sa pripravte na viac Markových temných tajomstiev
;)
