Doma ma čakala mama, sediaca za počítačom s tajomným úsmevom. Nechápala som to. Očakávala som, že ju po hádke s Feliciou nájdem skôr odmerane sedieť v kúte.
"Čo sa stalo? Myslela som si, že sa na Feliciu stále hneváš. Alebo nie?" vyzvedala som. Mama však nič nepovedala, len sa tvárila rovnako tajnostkársky. Vzápätí ku mne obrátila obrazovku počítača.
Upriamila som zrak na fotky, ktoré tam boli. Spoznala som vnútrajšok akéhosi bytu, v ktorom som nikdy nebola. Úplne biele steny, nablýskaná podlaha....
"Je úplne prázdny a pripravený na nasťahovanie sa," žmurkla na mňa. "Byt priamo v centre hlavného mesta. Tak čo na to hovoríš?"
Nechápavo som si zahryzla do pery a začala som si uvedomovať, čo mama práve povedala. Byt v centre hlavného mesta? Znamená to, že...."
"Myslíš, že by sme mohli..." Nedokázala som ani dopovedať vetu. Zreničky sa mi rozšírili vzrušením.
"Felicia je jedna z najlepších priateliek, ktoré som kedy v živote mala. Myslíš, že by som ju dokázala opustiť len tak?"
Nečakala na moju odpoveď a pokračovala ďalej: "Samozrejme, s týmto domom to nebude jednoduché. Potrvalo by dlhšie, kým by sme všetko vypratali. No predáme ho raz dva - takýchto domov na okolí nie je veľa. Ak ešte dnes obtelefonujem realitné kancelárie, s trochou šťastia sme do mesiaca v hlavnom meste pri Felicii. A Markovi," dodala a usmiala sa. "Je to len jedna ulica. Budete sa môcť kedykoľvek navštevovať."
Som v šoku. Nemôžem dýchať. Musím sa oprieť o stoličku, inak by som sa zapotácala a spadla.
"A čo škola?" podarilo sa mi namietnuť neprirodzene vysokým hlasom.
"Už som to hľadala, najbližšia škola je Dingstonská stredná. Na ďalší rok by ste tam mohli aj s Markom obaja nastúpiť. Len dokončíš tento ročník vo West Rinchhills. Do prázdnin aj tak ostáva len pár týždňov. Potom by sme sa zbalili a vypadli, všetko do seba perfektne zapadá. Závisí len na tebe, či povieš áno, alebo nie. Tak čo? Chceš sa sťahovať?"
Mala som pocit, že sa mi všetko zlieva dokopy. Nová škola. S Markom. Ďaleko odtiaľto. Škola, kde by som mala úplne inú povesť.
Škola, kde by som mohla začať úplne odznova.
Z očí mi vytryskli slzy. Tak dlho som čakala na túto príležitosť.
"Áno," počula som svoj roztrasený hlas. "Po ničom inom netúžim."
***
Znova raz som nasadla na autobus, ktorý ide na jeho sídlisko. Áno, zase idem k nemu bez pozvania vtrhnúť do domu. No usúdila som, že mám na to dostačujúci dôvod.
Našťastie sa u nich nekonala žiadna rodinná hádka, alebo čo. Mark mi úplne v pohode otvoril, dokonca sa mi zdalo, že sa....usmieva.
"Som doma sám," oznámil hneď medzi dverami. "Otec je v práci a mama dnes ráno odišla na to protialkoholické liečenie."
Prikývla som. Iní chalani by už dávno mali dvojzmyselné narážky na to, že sú v byte sami s dievčaťom. Ale Mark nie. Mark je neuveriteľný.
V jeho čiernej izbe boli len prázdne skrine a police. Väčšinu miestnosti zaberali škatule plné Markových vecí, pripravené na sťahovanie. Všimol si, ako sa rozhliadam po izbe.
"Neverím tomu, že sa naozaj sťahujete," vzdychla som. Svoju rolu som hrala naozaj dobre.
"Čo, budem ti chýbať?" uškrnul sa.
