Dni okolo mňa ubiehali ako vo sne.
Všetky boli rovnaké. Vstala som, šla do školy a šla naspäť domov. Pomedzi to trochu jedla, trochu plakala a sem-tam počúvala hudbu. Nudný stereotyp Jenninho života.
Mark ma aj naďalej vytrvalo ignoroval. Zúfalo som si želala, aby sa so mnou znova rozprával. Aby mi ho pridelili ako partnera na laboratórne cvičenie, aby som s ním bola v tíme, keď sa hral volejbal. Aby nás nejaký školský projekt znova dal dohromady.
Som hlúpa, však? Robím si márne nádeje. No i napriek tomu, že sa Mark na mňa ani len nepozrel, stále vo mne tlela malá iskrička nádeje, že sa veci možno časom vylepšia. Že možno, aj napriek tomu, čo mi povedal, pre neho tá pusa niečo znamenala.
Lebo pre mňa áno.
Vôbec som sa neunúvala pripravovať sa do školy. Zrazu mi vôbec nezáležalo na mojich ambíciach a predsavzatiach o dokonalom vysvedčení. Stratila som všetku chuť učiť sa. Samozrejme, odrazilo sa to na mojich známkach. Dostávala som jednu päťku za druhou. Bolo mi to jedno. O mesiac predsa začínajú prázdniny. A vtedy už bude Mark dávno odsťahovaný, vzdychla som si. Stále som si na to nevedela zvyknúť.
No v jeden deň, keď som sa prehrabávala v starých papieroch na mojom písacom stole, som niečo našla.
Dôverne známy kus papiera. Spoznajme sa navzájom, hovoril nápis na jeho vrchu.
Ten školský projekt.
Dôvod, prečo sme sa s Markom začali vôbec baviť.
Zízala som na riadky načmárané mojím škrabopisom a okamžite som si spomenula na ten deň u Marka....
Nie. Nebudem plakať.
Rýchlo som zažmurkala, aby som tým odohnala čo i len zmienku o slzách. Zaostrila som zrak na text. Písmená mi tancovali pred očami.
...musíte o svojom partnerovi napísať esej v rozsahu 200-400 slov, v ktorej nám priblížite jeho osobné vlastnosti...
Čože? ESEJ? Doriti. Úplne som na to zabudla. Pondelok, utorok, streda, štvrtok... S hrôzou som si uvedomila, že do odovzdania eseje zostávajú už len štyri dni! A ja som ju ani nezačala. Z etiky predsa nemôžem prepadnúť! Čo by na to povedala mama? Musím na tej eseji začať hneď robiť.
Bleskovo som zapla počítač, akoby ma naháňali. V hlave som sa už pokúšala vytvoriť začiatok eseje, ktorý by nebol otrepaný a zároveň by dokonale vystihoval Marka. Taký, ktorý by zaujal pozornosť spolužiakov, no i napriek tomu by znel odborne.
Mark možno vyzerá ako typický introvert, ale keď ho bližšie spoznáte...
Zle. Zle. Typické klišé. Všetko som vymazala a začala písať odznova.
Mark je introvert. O tom niet pochýb. Zistila som však, že...
Stále to nie je ono. Vložila som si hlavu do dlaní a rezignovane zaklapla počítač. Dnes sa naozaj necítim na písanie tej eseje.... Možno inokedy....ospravedlňovala som sa sama pred sebou.
Uvidíme, ako dlho to ešte budem môcť odkladať.
***
Ďalší deň. Ďalšia cesta zo školy. Ďalšie pochmúrne myšlienky. Hodili sa k aktuálnemu počasiu, pretože aj napriek tomu, že bol jún, bolo zima a daždivo.
Kedy napíšem tú esej? Ako to zvládnem? Prehovorí so mnou Mark ešte niekedy?
Z tašky som vybrala slúchatká a strčila si ich do uší, aby som prestala počúvať hlasy v mojej hlave. Pokyvkávala som hlavou v rytme mojej obľúbenej skupiny Die Antwoord. Musela som vyzerať ako úplný blázon. Nikdy som sa však nestarala o to, čo si myslia ostatní.
Okrem Marka, našepkával mi vnútorný hlas. "Drž hubu!" okríkla som ho. Súdiac podľa zmäteného pohľadu okoloidúceho chalana som to asi povedala nahlas. Juj.
