Nasledujúci deň som si obliekla obyčajné biele tričko s drobnými dierkami. S nijakým výstrihom, aby Mark nemal voči môjmu outfitu námietky. Bože, už zas naňho myslím! Prudko som potriasla hlavou, akoby som chcela Marka z nej vyhnať.
Otvorila som zásuvku a vybrala z nej biele skinny rifle. Navliekla som sa do nich a prstami som si prešla po jemne skučeravených blond vlasoch. Boli rozstrapatené ešte z toho drdola. Neobťažovala som sa rozčesať si ich. Aj keď boli neupravené a schlpené, vyzeralo to v pohode.
Schytila som svoj polorozpadnutý kožený batoh a pomaly som zišla dolu schodami do kuchyne. Mama už bola hore, chystala raňajky v starej nočnej košeli. Naša podnájomníčka Felicia - má dvadsaťsedem rokov a je to neúspešná spisovateľka - už bola hore tiež. Zazubila sa na mňa svojím prívetivým úsmevom a ponúkla mi sušienky.
"Inak, Jenna," oslovila ma sponad staromódneho písacieho stola. "Už som začala písať prvú kapitolu svojej novej knihy a zobrala som si k srdcu tie rady, ktoré si mi minule dala. Naozaj cítim, že tentoraz by to už MOHLO BYŤ ONO.
Podá mi pár pokrčených stránok a ja ich zbežne preletím očami.
"Hmmmm, to....to je super," nasilu sa usmejem. Neberte to v zlom, ja mám Feliciu naozaj rada a je to moja kamarátka, ale tie jej diela... Tie sa naozaj nedajú čítať. Niet divu, že ju odmietli už v osemnástich vydavateľstvách. Tá sa však nevzdáva a skúša to ďalej. Nám s mamou to neprekáža, zvykli sme si na život v trojici so skrachovanou spisovateľkou.
A nie, ak myslíte na to, nemám otca. Teda, samozrejme, že mám, ale pre mňa neexistuje. Jeden z tých klasických prípadov, keď muž svoju partnerku opustí hneď, ako otehotnie. Jednoducho sa zľakne zodpovednosti. Mama mi otca opisovala ako "vysokého blonďavého krásavca, na ktorého leteli všetky baby v meste". Bohužiaľ, bol to zároveň aj arogantný sviniar. Pri pomyslení na to, že by som mala tráviť život s takým naničhodníkom, som niekedy rada, že mám len mamu.
Položím popísané stránky na Feliciin písací stôl, tváriac sa, že som ich prečítala. "Naozaj pekné," ohodnotím a stretnem sa pritom s maminým šokovaným pohľadom. Felicia si nič nevšimne, ďalej píše na svojom písacom stroji. Ťukanie kláves spolu s vôňou omelety a kávy sa stalo naším ranným rituálom a ja ho len nerada opúšťam.
"Už musím ísť," vstanem od stola so zvyškom hrianky v ústach. Obe mi zamávajú. Stavím sa, že i ony nerady odchádzajú do práce. Moja mama je lekárka a Felicia popri nevydarenej kariére spisovateľky pracuje ako banková úradníčka, aby mala z čoho žiť.
Prejdem pár ulíc a už som pri škole. Z diaľky zbadám, že pri školskej bráne stojí Toby Anderson a jeho banda. Ó, nie. Len, čo ma Toby zbadá, na tvári sa mu roztiahne lišiacky úškrn.
"Jennie!" podíde ku mne. Túto hlúpu prezývku používa iba on a ja nemám srdce povedať mu, ako veľmi mi to lezie na nervy.
Bez okolkov ma pobozká na pery. Ostatní debili okolo na to odpovedajú vzrušeným ujúkaním a vypiskovaním. Po chvíli sa odo mňa odtiahne a ja na perách stále cítim chuť jeho mentolovej žuvačky. Drží ma okolo pása a ja sa márne zo všetkých síl snažím spomenúť, kedy som s Tobym niečo mala. Moja myseľ však odmieta spolupracovať. No tak, spomeň si...
Už to mám! Pred týždňom na Janinej párty. Mala som v sebe priveľa kokteilov a Toby ma zaviedol do hosťovskej izby. Áno, pamätám si, že to bola tá minimalisticky zariadená izba a posteľ s tými hodvábnymi obliečkami, ktoré som tak veľmi obdivovala. Alebo to bolo u Phila? Viem si presne vybaviť postele všetkých chalanov z mesta, ale nikdy neviem, ktorá komu patrí. Asi by som mala začať užívať mamin GinkoPrim Max.
Skrátka, strávili sme spolu jednu noc. A Toby si ktovieprečo myslí, že chcem ešte viac. Začal ma bozkávať na zátylok a pomedzi bozky mi čosi nezrozumiteľne šepkal do ucha.
A vtom som zbadala známu postavu ticho kráčajúcu medzi ostatnými žiakmi. Keď sa priblížil ku mne, zbadala som tie plné pery, hranatú sánku a tmavé vlasy padajúce do čela.
Mark.
Na sebe mal svoj neodmysliteľný čierny pulóver. Stála som tam, nechala sa olizovať Tobym Andersonom a znova som si pripadala ako štetka. Hanbila som sa ako pes.
Mark na mňa mlčky pozrel. Jeho oči hovorili: "Panebože, to je zase ona." V ústach mal cigaretu. Z diaľky vyzerala ako bežná cigareta, ale mohla to pokojne byť aj tráva. Vybral ju z úst a nechal dohorieť, potom ju šmaril na zem a bezcitne zašliapol podrážkou svojich čiernych martensiek.
Myslím, že si v duchu želal, aby tak mohol zašliapnúť aj mňa.
A vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Odtiahla som sa od Tobyho.
"Si fakt super chalan, ale bola to len jedna noc."
Toby na mňa začudovane upieral bezchybné hnedé oči, ktoré zbožňovala najmenej polka dievčat z našej školy. A nečudujem sa im, bol naozaj pekný.
Lenže... Mne sa viac páčia modré oči.
"Tak dobre." Vedel, že ma nemôže do ničoho nútiť. Naposledy sa dotkol mojej ruky. "Zbohom, mačička."
Vyzeral sklamane, no zo všetkých síl sa snažil tváriť nad vecou. Keď sa vrátil k svojej partii, smial sa a žartoval, akoby mu to bolo jedno. No ja som vedela, že ho to trápilo. Odtrhla som od neho oči. Neľutovala som svoje počínanie. Ani trochu. Bola by som len ďalšia z Tobyho trofejí. Jedna z mnohých.
Napravila som si ruksak na chrbte a s povzdychom som kráčala k dverám školy. Mark na mňa ukradomky pozrel spoza múrika.
Zdalo sa mi to, alebo sa jeho pery o milimeter pohli?
