Ďakujem za vaše outfity, víťazkou je @sabinalauu s úžasným vkusom. Ani ostatné návrhy však nie sú zlé, určite ich použijem v nasledujúcich kapitolách :) Pekné čítanie prajem.
Na obrázku hore je už spomínaný víťazný outfit
Zobudila som sa do celkom obyčajného, stále upršaného rána. Unavene som si pretrela oči. Bože, zase ďalší nudný školský deň! Až pokrčený papier ležiaci na stole mi pripomenul, že už je to tu.
Odovzdávanie esejí.
Nervózne som prebehla očami po kúsku papiera, zaplneného slovami, na ktorých som pracovala dlho do noci. Do pravého horného rohu som váhavo vpísala svoje meno, dátum a strčila si papier do tašky. Hlavne ho nesmiem zabudnúť doma.
Vybrala som zo skrine oblečenie už dlhšie nachystané na túto príležitosť. Biele tričko s čiernym nápisom Adidas, čiernu koženú sukňu, biele nadkolienky s dvoma čiernymi pásikmi a biele sneakers. Po tom, čo som sa osprchovala a obliekla, som chcela čosi vytiahnuť zo skrinky nad umývadlom. Pohľad mi padol na špirálu patriacu mame.
Zobrala som ju do ruky a odkrútila vrchnák. Nie, Jenna. Nikdy si sa nemaľovala, tak prečo s tým teraz začínať? Prešla som si kefkou po mihalniciach a zanechala na nich trochu čiernej farby. Potom som pridala svoj červený rúž, ako vždy. Po krátkom zaváhaní som si nakreslila tenučkú
očnú linku.
Tenučkú, takmer nebadateľnú, no mama ju aj tak zbadala. "Jenna Elizabeth Hicksonová!" Skoro jej vypadol tanier z rúk. "Ježišikriste, to chceš naozaj vyzerať ako štetka?"
Keby len vedela, že mi v škole inak nepovedia. Netušila som, ako odpovedať, až kým sa Felicia neozvala spoza písacieho stroja.
"Je to kvôli chlapcovi, však?"
Prikývla som. Svojím spôsobom to bola pravda.
"Takže ten Mark! Ja som to vedela," usmiala sa mama. "Choď do kúpeľne a zotri si to. Budeš sa mu páčiť taká, aká si."
Chcela som tvrdohlavo protestovať, no vedela som, že mama má pravdu. Nebudem zo seba robiť to, čím nie som. Zmyla som si z tváre všetko okrem červeného rúžu. Keď som odchádzala s batohom prehodeným cez plece, zazrela som mamin letmý úsmev.
Vonku bola poriadna zima, tak som z ruksaku vybrala ešte Markov čierny sveter voňajúci levanduľou. Dúfala som, že si ho pred školou stihnem vyzliecť ešte prv, než stretnem Marka, no ten prichádzal v tú istú minútu, čo ja.
Skoro som zhorela od hanby. Teraz si pomyslí, že som v tom pulóvri ešte aj spala. (Čo nie je pravda, lebo uprostred noci mi v ňom už bolo teplo.) Okamžite som si ho pretiahla cez hlavu a podala Markovi. Využila by som akúkoľvek príležitosť na rozhovor s ním.
"Ďakujem za všetko, za ten sveter aj za to, že si ma vtedy prišiel zachrániť," nesúvisle som trepala. "A ďakujem, že si mi pomohol, keď som sa, no, povracala a bola som nechutná..."
Bola som nechutná? Si trápna, Jenna.
"Nemáš začo," pokýval hlavou, obkrútil si sveter okolo pása a odišiel. Boli to posledné slová, ktoré mi kedy povedal? Naozaj ma chce ignorovať, až dovtedy, kým sa neodsťahuje? Jeho meno sa vytratí zo školských záznamov a ceduľka na poštovej schránke sa prelepí inou. Jeho tvár v mojich spomienkach celkom vybledne a ja zabudnem, že som vôbec niekedy poznala nejakého Marka Doughertyho....
