[hey everyone! Je to horror story takže bude to trochu iné. Hlavne chcela by som povedať že všetko je len vymyslené a všetko je len kvôli príbehu, ďakujem. Dúfam že sa vám prolog bude páčiť! SO VOTE AND COMMENT PLEASE!]
Prológ
18 a psychologička? Áno je to tak. Mám 18 a som psychologička na špeciálnej psychiatrii v Londýne.
Veľmi ma táto práca baví. Spoznávať životy ľudí a ich problémy. Pomáhať im. No niekedy mi to príde, akoby som rozprávala s nemým. Kladiem im otázky a oni sa len pozerajú a nič nepovedia. Dnes som si znova zobrala teple frappuccino zo Starbucksu do kancelárie. Sadla som si za stôl a čakala na prvého pacienta. Do miestnosti vošla žena v kazajke. Na tvári mala jazvu. Tak toto bude zložité. Nie som citlivka ale pri niektorých príbehoch ľudí mi je do plaču.
„Dobrý deň, posaďte sa,“ ukázala som smerom na sedadlo oproti mne. „som Veronica. Teší ma.“
Na tvári mala výraz strachu. „Nebojte sa nič vám neurobím.“ Usmiala som sa na ňu.
„Ako sa voláte?“
„M-m-mary.“ Vykoktala sa. Zatiaľ som si zapisovala všetko čo mi hovorila.
„Koľko máte rokov.“
„Ja-a neviem.“
Vybrala som jej spisy. 38 ročná žena utrpela vážne poškodenie mozgu...bla...bla...Je mi to jasné. Spisy som hodila naspäť na stôl.
„Tak dobre. To nevadí. Čo sa vám stalo?“
„Ja neviem!“ Skríkla.
„Koľko je 8+4?“ Ironicky som sa opýtala. Celá začervenela. Začala kričať. Ešte dobre že mala kazajku lebo by ma zrejme zaškrtila. Áno, zvyčajne robím nervy mojím pacientom. Odviedla som ju z kancelárie. SBS si ju už zobral na starosť.
