Fake //Jortini story SK

part seven

nový deň.

nová skusenosť.

nová situácia.

Lodovica sa zobúdza s horkastou chuťou na jej perách, to bude asi po poslednej noci zažitej so Xabianim.

pozerá sa na strop nad ňou, pre ňu je momentálne veľmi zaujímavé. i keď nevie, či stále leží vedľa nej, bojí sa pozrieť na stranu.

radšej si paplón ešte silnejšie pritlačí o telo. dobre, Lodovica. pomyslela si, že za to nič nedá.

siahne rukou na miesto vedľa nej - ale nič necíti. nič nechytila. nič tam nie je. nikto tam nie je. je tam len pomačkaná, biela povliečka.

zvraští obočie, z ľahu sa dá do sedu, a nervózne sa pozerá na miesto vedľa nej. v duchu sa karhá, je jej jasné, kam Xabiani išiel.

išiel za jeho manželkou. išiel domov. išiel do zahriatej náruče. ach, keby si uvedomovala včera v noci, ako sa ráno bude cítiť.

lenže problém je ten, že Xabiani má oporu. ale Lodovicu,.. nemá kto chytiť, keď padne. sú na hotelovej izbe. premýšľa, že vyskočí oknom aby ju nikto nevidel. bolo to trápne. ona nevie, ja neviem, nikto nevie.

nahne sa z postele, schmatne jej oblečenie do jednej ruky a oblečie sa. vlasy nechá neskrotené, rannú hygienu vynechá. nič ju teraz nezaujíma. len sa chce nepozorovane vytratiť z hotela.

podarí sa jej to, ale kam teraz? pohľad jej padá k hodinkám, je desať hodín, mala byť dávno v práci. ale prácu už zaspala. môže ísť jedine domov, ale akú bude mať výhovorku?

aha, počkať. ... jej šéf je aj tak Xabiani.

prechádza cez prechod, dnes je celkom rušno. nedávala pozor, auto našťastie stihlo zastaviť, bolo počuť len brzdenie. rukou ide do jej čiernych vlasov, na očiach má okuliare.

keď si pomyslí na to, ako musí vyzerať, je jej zle. bledá tvár, strapaté vlasy. našťastie býva neďaleko hotela a stačí len prebehnúť.

zamyslene kráča z jednoho prechodu cez druhý, ale zastaví ju známa melódia. pozrie sa na displej, Diego. na sucho prehltne.

volá jej, kde je. určite sa bude pýtať, kde je. rozhodne sa to zdvihnuť. dúfa, že sa vyhovorí,.

,,Lodovica?" ozve sa známy hlas z telefónu, len nohou kope do malých kamienkov.

,,áno Diego?" 'opätuje' mu otázku, dúfajúc, že povie čo potrebuje, a ona bude mať od neho pokoj.

Diego sa na druhej strane mesta usmieva, je to ten posmešný úsmev, ak by ho videla, asi by mu rovno vrazila.

,,kde si bola?" spýta sa, táto otázka okorenila situáciu, vedel, že sa trafil do čierneho, a Lodovica sa v tomto momente zasekla, mala knedlík v hrdle, nevedela, čo povedať, ako to povedať.

myslela si, že sa vyhovorí, ale nie je to ľahké, keď je to Lodovica. stojí pred pravdou a klamstvom. pravdy sa bojí a klamať nechce.

po chvíli ticha sa opäť ozve Diego.

,,nemusíš nič hovoriť - aj tak viem kde si bola. je to celkom zaujímave, ale na USB by som si to zrovna nenahral.."

thats how to send your life to flames.

asi o hodinu neskôr, Diego s úškrnkom na tvári ide riešiť ďalšiu situáciu, je to ako by sa musel starať o bábätka, ktoré potrebuju na určitý čas jesť, piť, a ošetriť.

tentokrát prichádza k nemocnici.

ako sa Tini chová ohľadne Jorgeho..je to veľmi podozrivé, chce sa spýtať, naviac - nie je to jeho život.

po krátkej konverzacii so sestričkou, príde na Jorgeho izbu. Sadne si vedľa neho.

,,ako to ide?" spýta sa, aby sa uistil, či náhodou nespí.

,,čo myslíš?" on mu podaroval nepríjemný pohľad, bol podráždený už dávno.

Jorge by chcel už nejaký pohyb, postaviť sa na svoje nohy, ale to on nemôže.

,,prišiel som sa ťa na niečo opýtať.." poškrábe sa na zátylku.

,,To som očakával;" podotkne.

,, ty a Martina.. " dopovedal by to, ale mysli si, že viac slov na to netreba.

,,sme iba kamaráti, ja mám priateľku, kamarát. "

a ďalej už tu temu nerozoberali. prečo? Martina sa už viac stala nezaujimavou.
Ruggero:

hey

hey

Mercedes. už mi to chýba, ozvi sa. vybral som si ťa, bud rada, všimol som si tvojho kŕčovitého úsmevu, si tá najšťastnejšia fanynka na svete, ozvi sa.

Mercedes:

ale ty by si mal pochopiť, že ja už nie som fanynka.

Ruggero:

haha, nevtipkuj, to sa nedá. tak čo?

ako sa máš?

Mercedes:

nepíš mi, Ruggero.

Ruggero:

nehnevaj sa, mercedes.

použivateľ mercedeslambre_21 neexistuje.

Martina večer sedela schulena na parapete okna, mala cez telo ovinutú deku, sledovala hviezdy.

bola celkom unavená, dnes toho mala dosť. bola na obede s producentom, dospievat pár slok,  citoslovcii a podobne.. A potom trávila čas s rodinou.

chcela sa ísť pozrieť za Jorgem, ale ovládol ju strach. bolo to ako ísť za niečím, čo je naprosto nereálne. martina mala 16 rokov, zatiaľ čo jorge 22.

bolo to asi tak reálne, ako reálna môže byť nerealnosť.

zatiaľ čo sledovala hviezdy - začal jej vibrovat mobil.

siahla po ňom rukou, a zodvihla ho.

,,Martina?" jorge. Jej srdce bilo doslova akoby chcelo vyskočiť z hrude.

,,a-ano?" bola nervózna, naozaj nervózna.

,,Vieš.. Dnes bol u mňa diego a hovoril mi také veci ohľadne toho, že by som sa ti páčil,"

jej srdce vynechalo jeden úder.

,,tak sa ťa chcem opýtať - je to pravda?"

,,vlastne.."

Martina stala pred pravdou a klamstvom,.

To je jedno, obidve možnosti budú bolieť.

,,Ah, tak fajn." Jorge to automaticky vzal tak, že to nie je pravda.

,,nechcel som, aby si sa trápila. Budeme navždy kamaráti, dobre?"

v tom momente sa jej srdce rozpadlo na milióny črepov, a bolo ich omnoho viac ako hviezd.

__

ospravedlňujem sa za všetko, naozaj. raz sa mi to zverejnilo bez jednej časti,  a potom sa to nezverejnilo vôbec, prepáčte.

Mimochodom bolo to písané tri krát..