My turn //h.s. [SK] ✔️

Part 2.

"Jaylene!" otec sa postavil zo stoličky a objal ma. Nadšenie na jeho tvári bolo úprimné, čo ma tešilo.

"Som rád že ťa vidím." usmial sa a obaja sme sa usadili.

"Tak, o čom si to chcela hovoriť?"

"Myslím že by sme sa mohli najprv najesť, to by som bola radšej." zasmiala som sa.

"Ako chceš. Dúfam že nevadí, že som už objednal." odkašlal si. Len som slabo prikývla a čakala, kým nam jedlo donesú, lebo umrem od hladu. Vďakabohu to netrvalo dlho a jedlo priniesli. Nemám šajnu čo to bolo, ale bolo to výborné.

"Bože, asi som sa zaľúbila." slastne som vydýchla, pričom som si užívala sústo v ústach.

"Do jedla?" nadvihol obočie a zasmial sa.

"No a? Niekto je zamilovaný do osoby opačného pohlavia, v niektorých prípadoch do rovnakého, potom je niekto zamilovaný do zvierat, niekto do mŕtvych a ja do jedla." pokrčila som ramenami a dojedla som. Otec samozrejme len krútil nadomnou hlavou a snažil sa nesmiať.

"Dobre. Rád by som teda vedel o čom sa to chceš rozprávať." odpil si z vína, ktoré mal pred sebou.

"Tak začnem takto. Ako moc by si bol rád, keby si mohol zo svojou dcérou tráviť viac času?" podoprela som si hlavu.

"Bol by som veľmi rád, ale radšej mi povedz kam tým mieriš." spravil to isté, čo ja. Len škoda že otec pri tom vyzerá trochu dosť komicky. Lenže mu to je zrejme jedno.

"No, rozmýšlala som a dospela som k tomu, že by som tu rada ostala. Nastálo." sústredene sa na mňa pozeral, teda aspoň to tak dobre hral. Čo dúfam, že nie. Niekedy mi to veľmi rád robil, keď ma chcel podpichovať.

"A vzhľadom na to, že musím aj pracovať, pretože sa mi určite nebude chcieť sedieť doma na prdeli a prežierať sa, tak či by si ma nepreradil k sebe." urobila som psie oči a už len čakala na kladnú odpoveď.

"Vieš, že sa to tvojej matke páčiť nebude." zamračil sa.

"Ale to je predsa jej problém, nie?" mykol pleciami. Yes, toto som chcela počuť.

"Takže, kedy by si rada nastúpila?" zaškeril sa.

"V pondelok. Keďže som sem prišla na "dovolenku", alebo ako to nazvať." mávla som rukou.

"Platí. Tak dám vedieť Andree, nech napíše tvojej matke e-mail. Ak jej to bude moc vadiť, pošlem niekoho od seba."

"Dobre. Ďakujem, ocko." zasmiala som sa. Moju tvár momentálne zdobil obrovský úsmev, ktorý nezmizne najmenej 2 dni. Samozrejme, ak to niekto nepokazí.

"Ospravedlň ma." vravel, keď mu niekto volal. Postavil sa a niekam odišiel, aby mal trochu súkromie.

Takže ododnes, začína nový život, v novom meste. A hlavne bez matky. Yes.

"Jay, budeš sa hnevať ak budem musieť ísť? Tak trochu nastali komplikácie vo firme a musím to ísť vyriešiť." skrčil čelo. Neprítomne som prikýla a postavila som sa. Otec zaplatil a vyšli sme von, kde sme nasadli do limuzíny. Rýchlo ma zviezol späť do hotela a on sa vydal svojou cestou.

Keď som vyťahovala z kabelky kartu od apartmánu, vedlajšie dvere sa zrazu prudko otvorili, odkiaľ nejaký chlap, okolo 20 vyhodil nejaké dievča. Tiež vekovo nejako tak. Celkom ma to nezaujímalo, no keď začal na ňu kričať, aká je otravná, nenechala som to tak. Neznášam takýchto chlapov, hneď by som zrejme vraždila.

"Hej, ukľudni sa, áno?" zhúkla som po ňom.

"A ty si kto, aby si mi mohla rozkazovať?" uchechtol sa a oprel sa o zárubňu dverí.

"Niekto, kto nie je taký drbnutý ako ty, aby kričal na nevinné dievča." odsekla som. Viac nereagoval a zatvoril silno dvere.

"Si v poriadku?" spýtala som sa dievčaťa, ktorej tiekli po tvári horúce slzy a tíško vzlykala.

"Áno, som. Ďakujem, že si sa ma pokúsila obrániť. Pôjdem ja. Ešte raz ďakujem, maj sa." snažila sa usmiať, no vznikla z toho skôr tak trochu dosť divná grimasa.

"Počkaj, počkaj. Jedna otázka. Máš kam ísť?" nadvihla som obočie.

"...Áno." zaklamala. Zaváhala, takže sa to dalo spoznať.

"Môžeš prespať u mňa, predsa len je už neskoro večer a neverím ti, že máš kam ísť." založila som ruky na prsiach. Keď budem musieť, budem sa tu s ňou aj hádať, je mi to jedno.

"No tak, poď." chytila som ju za ruku a vtiahla som ju do môjho apartmánu.

"Spať máš kde, keďže tu je aj gauč. Nie si hladná? Smädná?" usmiala som sa.

"Nie, ale ďakujem." pípla. Moc komunikatívna nie je, no.

"Mimochodom, som Jaylene. Ty si?"

"K-kristin." zakoktala sa.

"Ale no tak, uvoľni sa, buď v kľude. V pohode sa môžeš so mnou baviť, ako s dlhoročnou známou, mne to vadiť nebude." zasmiala som sa.

"Dobre, ak ti teraz nebude vadiť, dám si rýchlu sprchu. Keby si niečo chcela, kľudne hovor." pohladkala som ju po ruke. Ďakovne sa na mňa usmiala a odpratala som sa do kupeľne s výborným pocitom a úsmevom na tvári.

O 3 dni neskôr:

Kristin som u seba, no u seba, v mojom apartmáne ešte nechala. Je to veľmi zlaté dievča. Keď konečne začala hovoriť, normálne sme sa rozprávali. Povedala mi o sebe celkom toho dosť. A dôvod prečo som ju nechala u mňa? Zdôverila sa mi s tým, že má otca, ktorý ju bije, no nemá kde inde ísť. Samozrejme mi jej bolo veľmi ľúto a nenechala som to len tak. Sľúbila som jej, že keď si nájdem byt, môže byť u mňa. Chvíľu namietala, no potom sme sa dohodli, že keď si nájde prácu, tak mi bude platiť aspoň niečo z nájmu.

"Jay? Pôjdeš tam so mnou, však?" dobehla za mnou do kúpeľne.

"Kam?" zasmiala som sa a pokračovala som v maľovaní sa.

"Veď na ten pohovor do Starbucksu." prižmúrila oči.

"Dobre, môžem, koľko mám ešte času?" povzdychla som si.

"10 minút. Tak makaj." zasmiala sa a odišla. Má šťastie, že som si dávala už len špirálu. 

Ešte som si napravila kušelu a mohli sme ísť. Nastúpili sme do BMW, ktoré som mala požičané od otca, (mimochodom, ďakujem oci za dôveru) a vyrazili sme.

"Nervózna, čo?" štuchla som ju do rebier, keď sme stáli na semafóroch.

"Trapka." prekrútila očami.

"Miluješ podpichovať, však? Hlavne keď su ľudia nervózni." zabručala.

"Počkaj, porozmýšlam. Áno." vypískla som.

Ani sme sa nenazdali a už sme parkovali pred Starbucksom. Prekvapivo sa dalo parkovať, tak som rada, že som sa nemusela rozčulovať. V rýchlosti sme vystúpili z auta a vošli dnu. Zatiaľ čo Kristin odišla niekam, ja som si objednala objednala čokoládové frappucino. Vzala som si ho a išla som si sadnúť k stolu. Lenže akonáhle som si išla sadnúť, niekto do mňa vrazil, takže namiesto stoličky, som skončila na zemi.

"Si kurva idiot, alebo čo?!" vykríkla som po ňom.

"Pardón." predniesol sarkasticky a podal mi ruku nech sa postavím. Akonáhle som zbadala kto to bol, sánka mi padla až niekde na zem. Je to práve on, na koho myslím? Áno, tie zelené oči a kučeravé vlasy sa len tak nezabúdajú. Styles...

Here you areeeee, nová časť ❤️ tak čo hovoríte? 😊 dúfam že sa vám časť bude páčiť, viac nemám čo 😃❤️
Votes a komenty poprosím lásky❤️
Pac a pusu, Nikoľkaa❤️